Čo si vytrpel ZSSR pri obrane Moskvy v roku 1941?
Čo si vytrpel ZSSR pri obrane Moskvy v roku 1941?
Rusko, 12. november 2021 (AM) – Keď sa spomenie boj o Moskvu, zvyčajne sa hovorí o slávnom protiútoku vojsk Koneva a Žukova na začiatku decembra 1941. Menej sa hovorí o tom, že Nemci už v októbri 1941 podišli tesne k Rubľovke, Nikolinej Hore a fakticky stáli na miestach kde majú dnes chatky Putin, Medvedev…
O niektorých temnejších stránkach tohto obdobia i o tom, prečo Moskva odolala nemeckému nátlaku hovorí spisovateľ a historik, profesor Inštitútu žurnalistiky a literárnej tvorby Konstantin Kovaľov-Slučevskij.
Puška na divoch
Hovorí sa, že v bitke o Moskvu Červená armáda stratila 1,8 milióna ľudí (mŕtvi, zranení i nezvestní) a Wehrmacht 600 tisíc. Čiže útočník mal trikrát menšie straty ako obranca, hoci podľa bežnej vojenskej teórie to malo byť presne naopak. Prečo to tak bolo?
Po prvej časti nemeckej operácie „Tajfún“, predurčenej dobyť Moskvu, útvary Robotnícko-roľníckej Červenej armády (RRČA) boli doplnené ľuďmi v najlepšom prípade na tretinu. Pluk, ktorý mal okolo 800 ľudí, jeho velitelia považovali za šťastie. Pričom aj tú najjednoduchšiu vojenskú pušku (kaliber 7,62 mm) nemal každý vojak. Neraz som čítal v Ústrednom archíve ministerstva obrany správy, že: „doplnenie 350 vojakmi bez výzbroje“. „Prišlo 150 vojakov bez zbraní“…
Dopĺňanie prebiehalo, no počet vojakov sa nezvyšoval, jednotky boli stále v podstavoch! Pričom nielen z dôvodu reálnych strát. Vzniká z toho pocit, že všetko to dopĺňanie žrala nejaká čierna diera. Lenže vyjasní sa nám to ak paralelne so sovietskymi začneme čítať aj nemecké dokumenty. Nemci píšu: „Dnes k nám prebehlo 120 vojakov protivníka“, „…zo strany Rusov prebehlo 80 ľudí“…
K polovici októbra bolo v skupine armád „Stred“ okolo 662 tisíc zajatých sovietskych vojakov. A od začiatku agresie ich Nemci zajali približne 2 milióny. Pričom vo Wehrmachte slúžilo vtedy 7 miliónov vojakov a z toho 5 miliónov na východnom fronte.
Na stráženie takýchto počtov zajatcov bolo treba niekoľko divízií, nehovoriac o kuchároch a logistoch. Veď aj potravu pre zajatcov bolo treba odniekiaľ brať. Nemci na to neboli pripravení! A už vôbec neboli pripravení na ich stravovanie. Veď sa tým ani nezaoberali. A výsledok? Počnúc októbrom 1941 od hladu v nemeckom zajatí zomrelo asi milión ľudí.
Plukovník Blato
Na začiatku októbra sa pri Vjazme dostal do obrovského kotla Západný a Rezervný front. Sovietske velenie sa spoľahlo na Možajskú obrannú líniu, ktorej niektoré mohutné pevnosti sa vo výbornom stave zachovali do dnešných dní. Návštevníci ich nájdu vedľa Borodinského bojiska. Žiaľ, Nemci túto líniu prerazili bez väčšieho úsilia za týždeň. A potom už, smerom na Moskvu, im nestálo nič v ceste.
Od 10. po 15. október 1941 bola na mapách namiesto Západného frontu ničím a nikým nezaplnená prázdnota. Dnes ide elektrický vlak z Možajska do Moskvy asi 2 hodiny. Nemecká motopechota to vtedy mohla teoreticky zvládnuť za jeden biely deň.
Mohla, no nezvládla. Pretože práve v tie časy sa v Podmoskovsku spustili jesenné lejaky, „obdobie blata“, ako ho s hrôzou pomenovali Nemci. Technika, vrátane pásovej, si na rozmočených ruských cestách ľahla na brucho!
Nemeckí generáli sa rozhodli vyčkať. Lenže dažde pokračovali tri týždne, ktoré sa pre Nemcov zmenili na porážku pri Moskve. Za toto obdobie boli preformované a dokonca aj nanovo vytvorené sovietske divízie, vedenie štátu dokázalo zlomiť situáciu. Nemci sa doslova modlili aby už nastúpili mrazy a cesty sa opäť stali zjazdné.
Prvý chlad nastúpil až o mesiac, v polovici novembra. Nemci sa vrhli vpred, na prístupoch k Moskve znova rozpútali bitúnok, no čas už stratili. Vojaci a dôstojníci RRČA opäť ubránili Moskvu doslova svojimi telami.
Masové hroby
Poznámka k telám. Nemci pri ústupe sovietskych vojakov svojich pochovávali a červenoarmejcov nechávali na bojovom poli. Nemal ich kto zakopávať, veď obyvateľstvo z prifrontovej oblasti takmer zmizlo.
Po úspešnom decembrovom protiútoku v decembri 1941 sa tieto telá ocitli v tyle. A tak sa na jar 1942 začali zo snehu vynárať ruky, nohy, hlavy… Keď sa telá začali rozkladať, vracajúce sa obyvateľstvo – predovšetkým starci a deti – začali robiť tzv. hygienické pochovávanie. Znie to tvrdo, no v skutočnosti sa na to využívali jamy, diery po výbuchoch bômb, kam sa niekedy ukladali mŕtvoly aj bez identifikácie a evidencie. Len na tom najzápadnejšom smere od Moskvy (Zvenigorodskom) je okolo 200 takýchto masových hrobov, veľkých i menších. Mnohé mŕtvoly v nich sú už identifikované, hoci mená niektorých sú už nenávratne stratené. Môžu však existovať aj hroby, o ktorých sa zatiaľ nevie.
Za čo sa Moskva stala mestom – hrdinom?
K roku 1941 mesto produkovalo 22 % všetkej priemyselnej produkcie, 40-70 % obrábacích strojov, aut, lietadiel, tankov a ďalšej techniky. Moskva bolo nielen politickým, ale aj duchovným centrom ZSSR, od ochránenia ktorého závisel výsledok celej vojny.
Veľmi dobre to chápalo nielen sovietske, ale aj nemecké velenie. Dňa 8. júla 1941 si generálplukovník Franz Halder napísal do denníka: „Rozhodnutie fuhrera zrovnať Moskvu a Leningrad so zemou je nezvratné, aby sme sa zbavili obyvateľstva týchto miest. V opačnom prípade ich potom budeme musieť stravovať celú zimu. Úlohu zničenia týchto miest musí splniť letectvo. Netreba na to použiť tanky“.
Moskva sa aktívne pripravovala na obranu už od 9. júla 1941, kedy bolo prijaté uznesenie Štátneho výboru obrany „O vytvorení maskovacej služby pri moskovskej rade“, členom ktorej sa stali architekti a umelci. Oni začali maskovať najdôležitejšie moskovské objekty, ako obranné fabriky, vodovodné stanice, ústredný telegraf, zásobníky ropy, mosty…
Prvý vzdušný poplach bol spustený na tretí deň vojny, no bombardovanie sa začalo neskôr. Spočiatku nad Moskvu prilietali len prieskumné lietadlá. Dňa 1. 7. 1941 zmĺkli na Spasskej veži zvony, k polovici júla zhasli kremeľské hviezdy.
Maskovanie Kremľa bolo dokončené 1. 8. 1941. Z chrámov boli odňaté kríže, kupoly boli zamaskované, vytvorené boli imitačné kresby na Manéžnom a Červenom námestí, na Ivanovskej ulici v Kremle a v ich blízkych štvrtiach. Prefarbená bola aj fasáda GUM-u, nad mauzóleom bola postavená maketa budovy.
Dňa 20. 10. 1941 bol vydaný príkaz o mínovaní dôležitých objektov hlavného mesta. Vyhodiť do vzduchu tieto objekty však bolo možné len na osobitý príkaz a niektoré historicky osobitne cenné budovy mali byť vyhodené do vzduchu len v prípade, ak by začali byť využívané na nasťahovanie sa do nich najvyššieho nemeckého velenia…
Vladimír Mikunda
