České národní listy

Čo je Pittsburská dohoda

JUDr. Katarína Zavacká, SAV v Bratislave

V Národnej rade SR je uložený originál PITTSBURSKEJ DOHODY. Tento dokument je takmer od jeho vzniku často dezinterpretovaný.  Aj preto bol prepísaný na pylon Štefánikovej sochy v Bratislave.

Pittsburská dohoda je dokumentom o tom, že americkí Slováci a Česi neboli k udalostiam súvisiciam so zamýšlaným spojením českých krajín a Slovenska ľahostajní. Je aktom, ktorým predstavitelia Slovenskej ligy, Českého národného sdruženia a Zvaezu českých katolíkov vyjadrili svoj súhlas s programom spoločného štátu. V ňom, na rozdiel od Uhorska, mala byť slovenčina úradným jazykom. Slovensko malo mať svoju administratívu a súdy.

Spoločný štát mal byť republikou  s demokratickou ústavou. Najdoležitejším aj na pochopení Dohody v súčasnosti bol posledný odsek. „Podrobné ustanovenia o zriadení česko-slovenského štátu ponechává sa oslobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom,“ teda budúcim poslancom československého parlamentu. O vnútornom usporiadaní štátu už mali rozhodovať oni.  Americkí Slováci a Česi totiž mali priamu skúsenosť so životom v demokracii a vedeli, že závažné rozhodnutia v USA prijíma kongres. Preto i Pittsburská dohoda formulovala ako odporúčanie reprezentantov zúčastnených spolkov bez nároku na akúkoľvek právnu relevanciu.

Jej prvé dezinterpretácie se  objavili takmer v zápaeti a pochádzali z kruhov maďarskej iredenty. Z iniciativy jej agenta Františka Jehlicsku sa na falošný pas vydal Andrej Hlinka do Paríža, na Mierovú konferenciu, kde chcel s nulovou znalosťou o medzinárodnoprávnych podmienkach, za akých sa Slovensku podarilo vymaniť z Uhorska, ale o to s vaečším nadšením „bojovať za slovenskú reč“, mávajůc týmto medzispolkovým dokumentom.

V priebehu vojny sa tvorili nové zásady uznávania nových štátov a šance Československého národného výboru v Paríži na uznánie budúceho spoločného štátu vzrástli najmae po vstupu USA do vojny v apríli 1917. Z hľadiska medzinárodného práva k najdoležitejším dovodom na uznanie Československa spojencami patrila jeho armáda – československé legie, bojujúce na strane Dohody.

Do jeho Dočasného národného zhromaždenia nastúpili predovštkým poslanci s riadnym mandátom, zvolení ešte do rakúskeho a uhorského  sněmu. Česi mali desiatky, Slováci dvoch. Zvaešok sa mal doplniť menovaním, no i s tým boli veľké problémy. Mnohí Slováci sa v tom čase ešte báli exponovať v novom štáte, neveriac, že Uhorsko naozaj definitívne zaniklo. Na voľné kreslá v Slovenskom klube preto nastúpili nekoľki Česi (napr. Dr. E. Beneš, Dr. A. Masaryková).

Rovnaká bola i situácia v súdnictve. Predstava, že na hlavné pozície v justícii nastúpi  Slováci, ktorým Maďari dobrovoľne uvolní místa, sa ukázala nereálna. V decembri 1918 vyšlo najavo, že „pre nedostatok slovenských kandidátov nebolo koho na súdy dosadiť.

V marci 1919 Dr. Vavro Šrobár konštatoval, že „tu sú márne všetky naše ohľady, lebo doterajšie naše súdy, ktoré sme doteraz nemohli nahradiť a obsadiť spoľahlivými ľuďmi, stávajů nám všemožné prekážky, takže niektoré súdy vyhlasujú ešte i teraz rozsudky v mene Maďarskej republiky. Nemáme dosiaľ dostatok našich ľudí. Spočiatku sme si mysleli, že budeme muocť upotrebiť za sudcov našich ľudí, ale poznali sme, že ich veru nemáme a budeme asi nútení povolať sudcon z Čiech a Moravy.“

Zo štatistiky vyplývalo, že v roku 1910 bolo v Uhorsku 2646 sudcov, z toho 1 Slovák. Už roku 1917 si E. Stodola povzdychol: “Nehovoríme, že je tomu aj v súčasnosti tak, veď je počet slovenských renegátov bohužial veľký. Ale smutné faktum zostáva, že sme si nevychovali dostatočný počet národne smýšlajúciho právneho dorastu – o mnoho menej než Rumuni, Nemci a Srbi uhorskí.“ Chýbala i slovenská právnická terminológia.“Sme bez názvoslovia, nevíme sa o právnych veciach jeden s druhým v našej materinskej reči shovárať, tým menej vieme niečo poriadne napísať.“ Vedel, že i keby sa hneď povolilo používanie slovenčiny na súdoch, čo v roku 1911 zákon o súdnom poriadku neumožnil, nikto ju na potrebnej úrovni neovládal.

Pittsburská dohod je historický dokument. Krajania v USA ním odporučili budúcim občanom vybudovať v novom štáte demokratické zriadenie amerického typu. Prezentovať ju však ako akýsi „základný kameň“ slovenskej štátnosti či samostatnosti je nielen diletantizmus, ale i znevažovanie medzinárodnoprávne závaezných mierových smlúv, umožňujúcich vyňatie územia Slovenska spod svaetoštefanskej koruny. Je len historickým paradoxom, že o porušovaní dohody najviac vykrikovali tí, pre ktorých demokracia  nielenže nebola prioritou, ale po októbri 1938 ju začali najusilovnejšiě likvidovať – spolu s československým štátom, ktorý ju garantoval.

Příloha, doslovné znění  Česko – Slovenské dohody z 30. 5. 1918 v Pittsburgu.

Viz. Sborník Věrni zůstaneme. OOV Brno, 2014.

A ještě poznámka. Zavedený jazyk československý byl používán buď ve znění českém nebo ve znění slovenském. SK

Pittsburská dohoda

Česko-Slovenská Dohoda, uzavretá v Pittsburghu. Pa., dňa 30. mája 1918.

Predstavitelia slovenských a českých organisácií vo Spoj. Štátoch, Slovenskej Ligy, Českého Národného Sdruženia a Sväzu Českých Katolíkov, porokovali za prítomnosti predsedu Česko-Slovenskej Národnej Rady profesora Masaryka, o česko-slovenskej otázke a o našich posavádnych programových prejavoch a usniesli sa nasledovne:

• Schvaľujeme politický program usilujúci sa o Spojenie Čechov a Slovákov v samostatnom štáte z Českých Zemí a Slovenska.
• Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.
• Slovenčina bude úradným jazykom v škole, v úrade a vo verejnom živote vôbec.
• Česko-slovenský štát bude republikou. Jeho Konštitúcia bude demokratická.
• Organizácia spolupráce Čechov a Slovákov vo Spojených Štátoch bude podľa potreby a meniacej sa situácie, pri spoločnom dorozumení, prehĺbená a upravená.
• Podrobné ustanovenia o zariadení česko-slovenského štátu ponechávajú sa osvobodeným Čechom a Slovákom a ich právoplatným predstaviteľom.

• Albert Mamatey, Ján Janček ml., Milan Getting, Ján Pankuch, rev. Jozef Murgaš, rev. Ján Kubašek, Ondrej Schustek, T. G. Masaryk, Karel Pergler, Dr. L. Fisher, B. Simek, J. J. Zamrhal, Hynek Dostál, Vojta Beneš, rev. Inncent Kestl, Jan Straka, Ivan Bielok, rev. Oldř. Zlámal, Michal Bosák, H. H. Miko, Ignác Gessay, Karlovský, rev. Pavel Šiška, J. A. Ferenčík, Josef Martínek

https://cs.wikipedia.org/wiki/Pittsbursk%C3%A1_dohoda