Čo by bolo zo Slovákov bez prezidenta T.G.Masaryka a bez Československa
Čo by bolo zo Slovákov
bez T.G.Masaryka a bez Československa
Ladislav Ballek, J.E exvelvyslanec SR v ČR
Na úvod svojho osobnejšieho vystúpenia žiada sa mi vysloviť priznanie, že takmer už každú zostručnenú informáciu o vzťahoch Čechov a Slovákov a vzniku nášho spoločného československého štátu vnímam – vyjadriac sa v duchu myšlienky českého básnika – narovnako ako tvorcovia veršov ... Stručnosť, keď najväčšmi práve tá plagátová, je mi v okamihu výzvou do našich vzájomných vzťahov ponoriť sa hlbšie, emotívnejšie, a pritom najmä nezabudnut na zakladateľov československého štátu, vôči ktorým, a to už od veku krátkych nohavíc, cítim tú najväčšiu úctu... Veď, ako v tejto svislosti nezriedka uvádzam, práve v časoch môjho detstva v povojnových rokoch na juhu Slovenska, na hranici, ktorú strážil aj môj otec, hlavný rešpicient Finančnej stráže, v meste, ktoré sa navrátilo do obnovenej Československej republiky, ľudia, a najmä tí z otcovho okolia, často si navzájom pripomínali: „A čo by sme tak bez nich boli... – a my, Slováci, najmä?!...“ Tamtie udalosti, práve deväťdesiatročné, a tie naše najurčujúcejšie osobnosti v nich – myslím tu predovšetkým na T. G. Masaryka, M.R. Štefánika a E. Beneša – tvoria prazáklad aj môjho spoločenského vedomia a kultúrneho dedičstva...
Československo ako republika bolo vyhlásené Národným výborom československým
28. 10. 1918, Slováci sa k nej prihlásili Martinskou deklaráciou 30. 10. 1918... V tej deklarácii sa inak uvádzalo o. i. aj to, že „slovenský národ je čiastka rečovo i kultúrne – historicky jednotného československého národa...“ Toto vedomie vtedajším predstaviteľom slovenského národa naozaj nebolo cudzie... Mimochodom, v tých časoch sa aj náš najväčší básnik P.O. Hviezdoslav v oravskom Dolnom Kubíne – či už verejne, alebo v kruhu mojej dolnokubínskej rodiny – vyjadřoval takto: „Áno, sme národ československý.“ A keď sa, hoci na námestí, stretol a nato zahovoril s mojim otcom, vtedy školákom, nezriedka pred ním spomenul, ako ho v Námestove aj so svojou rodinou navštívil pán prezident T. G. Masaryk, neváhajúc „tri dni terigať sa“ za ním „na furmanskom voze z Bystričky pri Turčianskom Svätom Martine, kde trávil dovolenky, po tých našich krkolomných hornomoravských cestách...“ A pritom nikdy nezabudol dodať, že pánovi prezidentovi je Slovensko otčinou, kolískou jeho otca, že sa hlási k Slovákom... a čo si užil aj s rodinou na spomienkovom stretnutí k 100. výročiu narodenia básnika Jána Kolára v jeho rodných Mošovciach pri zásahu uhorských žandárov, ktorý to zhromaždenie rozháňali bodákmi, vydesiac k smrti aj jeho malého syna Herberta, a že on, vzácny pán prezident, o Slovensko dbal najväčšmi práve vtedy, keď žilo v tých svojich najťažších národných núdzach, rovnajúcich sa načisto už skaze... Patrím do pokolenia detí rodičov, ktorí – a už toto zakladalo a určovalo ich neskoršie národné a štátne vedomie – pred vznikom ČSR vstupovali do uhorských, teda maďarských škôl, v ktorých najmä nesmeli myslieť na svoj slovenský pôvod, a po vzniku nášho spoločného československého štátu dostalo sa im na gymnáziích výučby a výchovy naozaj už národnej, slovenskej, československej, európskej, načisto slobodného vidu kultúrneho, vedomia národného, štátneho, a to predovšetkým od svojich vtedajších gymnaziálnych profesorov, inak v prevahe českých...– prichádzali na Slovensko, ako sa hovorievalo, z „dielne monarchie“, v rade prejavov života už aj povyše pol storočia pred nami, a slovenskí vzdelanci žili alebo v zahraničí, alebo sa museli svojho pôvodu vzdať, aby sa v Uhrách uplatnili... – veď za verejné príhovory v slovenčine sa trestalo tu už aj väzením... Mimochodom, keď MUDr. Vavro Šrobár hľadal slovenských profesorov pre naše novozaložené gymnázia v Liptove, to ružomberské a liptovskomikulášske, dokopy sa prihlásili piati, keď jeden z nich v rodnom jazyku sa takmer už nedohovoril... Áno, väčší počet vzdelancov mali sme vtedy v cudzine – napríklad za morom, v USA, povyše šesť tisíc – a inak pre takmer už tretinu školáčikov v Hornom Uhorsku nebolo nijakej školy...
Generáciu našich rodičov nezriedka označujeme za generáciu hodnôt, keď tú našu za generáciu domova... – zdediac po rodičoch ich národné lásky a demokratické hodnoty, nemohli sme sa stať inými... Pocity za našich rodičov v roku 1968 presvedčivo vyjadrila aj jedna z najväčších osobností ich generácie, literárny vedec a profesor Dr. Alexander Matuška, a to práve tak presvedčivo, ako aj nezakryte: “Vznik republiky v roku 1918 znamenal pre nás doslova záchranu pred národnou smrťou...“ V tomto duchu vyjadrovali sa aj slovenskí vzdelanci tamtých čias, keď o našej národnej situácii v Uhorsku súdili, že...“to sme už boli jednou nohou v uhorskom hrobe...“ Naším rodičom bolo jasné najmä to, že nebyť Československej republiky, Slováci ako národ 20. storočie neprežijú, a že tej republiky určite nebolo by bez toho jej najurčujúcejšieho zakladateľa, pána prezidenta T. G. Masaryka...A ak sa pritom hovorilo medzi nimi aj o novej hierarchii hodnôt, najčastejšie sa spomenul a citoval práve on... Slováci v roku 1918 priam na poslednú chvíľu vyskočili z uhorského hrobu, a dvadsaťšesť rokov nato, len čosi navyše času uvědomeného cyklu jednej generácie, v auguste roku 1944 – spontánne zareagujúc na výzvu velenia Československej armády na Slovensku – v desaťtisícoch vykročili do boja za národnú slobodu a obnovenie Československej republiky... Áno, bez našej spoločnej vlasti by tej veľkej slovenskej celonárodnej udalosti nikdy nebolo, a tej zasa určite nie bez jej zakladateľov, pána prezidenta Osloboditeľa predovšetkým... Slovensko vďaka ČSR, pripomínalo sa v škole aj nám, prešlo najväčšími přeměnami a civilizačnými zmenami spomedzi všetkých svojich susedov... a pozvoľna približovalo a k úrovni bratov Čechov...
Pri rozprávaní o T. G. M. v našej rodine a rozhovoroch medzi bližšími hosťami v našom dome ma ako chlapca zvlášť oslovovalo prirovnanie osudu prvého pána prezidenta ČSR k rozprávkovému zázraku. On, syn chudobného cisárskeho pohoniča, na prvý pokus vykázal z Hradu všemocného cisára... – a sám ho tam vystriedal... Takýto zázrak sa aj v rozprávkach spravidla vydarí až na tretí pokus... A keď sa ujal správy štátu, naše kraje, stáročia monarchistické, sa tou najprirodzenejšou cestou pokroku premenili v jeden z najdemokratickejších štátov sveta, vo svojej demokratickosti porovnateľný s Francúzskom, Veľkou Britániou a USA... Československo sa v medzivojnových rokoch pokladalo, a právom, za najvyspelejšiu a najslobodnejšiu krajinu na východ od Rýna... A zakaždým sa tu dodalo, že takýto zázrak nestal sa už v nijakej inej krajine sveta, a bez pána prezidenta T. G. Masaryka určite by ho nebolo...
Pre našich rodičov, študentov prvorepublikových gymnázií, bolo priam väčším priestupkom, keď sme my, ich deti, pri zmienke o hlave Československa, a to aj v tom najsúkromnejšom rozhovore, zabudli pred uvedením jeho mena s úctou vyriecť: „pán prezident“... A keď došlo k jeho zneváženiu v roku päťdesiatom na brnianskom stretnutí vysokoškolských zamestnancov vtedajším ministrom školstva a osvety V. Kopeckým, náš otec vedno s priateľom, absolventom zlínskej baťovej školy, vzali nás na cestu: Košariská – Bradlo – Hodonín – Luhačovice – Veľká Javorina, aby nám ukázali najmä rodiská najväčšieho z našich Ikarov a nášho československého Prométhea, ako aj miesta najdávnejších česko-slovenských stretnutí... Na tejto ceste, pamätám si, citovali sa aj výroky MUDr. Vavra Šrobára: “Profesor Masaryk zaslúžil sa o slovenský národ viacej ako tisíci iní, ktorí skľúčení nariekali nad nešťastným osudom porobeného ľudu.“ A ten druhý?: “Profesor Masaryk ukázal nám cestu, ktorá viedla k úspechu a ku konečnému víťazstvu.“ Týmito cestami chodím doteraz, vodil som po nich syna, a on v týchto cestách pokračuje so svojimi deťmi... A vše si povieme, že kým sa viacerí z našich národných dejateľov dojímali nad osudom Slovákov k slzám, prednášali plamenné prejavy a podliehali vieram, ktoré rodia naivné sny a túžby, pán prezident konal... Vo veku, keď väčšina z nás myslí už len na penziu, vykročil do sveta, aby zmenil náš národný osud, ohroziac tak pritom nielen seba, ale aj celú svoju rodinu, ktorá sa tak ocitla v mimoriadnych existenčných a existenciálnych starostiach... A náš osud zmenil. Naozaj právom ho pokladáme za najväčšiu československú osobnosť 20. storočia, keď aj za jednu z najväčších spomedzi všetkých, ktoré menili naše dejiny... Zmenil náš vonkajší aj vnútorný svet, a to v miere, v akej sa to nepodarilo nikomu tak predtým, ako ani potom. Zmenil nás. A tie naše neskoršie najslávnejšie československé, české a slovenské skutky konali sme a vykonali v jeho duchu...
V časoch, v ktorých akoby sme radi podliehali najmä cudzím vzorom, uvedomujem si ešte častejšie, že T. G. Masaryk prerástol svoju dobu a čas, a vzorom a príkladom myslenia ostane nám tu navždy, teda aspoň do čias, kým sa nám bude žiadať zaoberať sa svojou dušou a našim spoločenstvom... Z lásky k svojmu a svojim myslel kriticky, čo sa mi na ňom vidí byť nesmierne pozoruhodným dodnes... Dokázal dať svojmu životu ten najvyšší ľudský zmysel. Jeho veľký duch neunikal zraku ani toho širšieho sveta, a nebolo málo európskych osobností, hoci ako G.B. Shaw, ktorí by ho radi videli aj v pozícii „prezidenta Spojených štátov európskych...“ Úvahy o viere, vede, umení a politike, ktoré predniesol pred povyše sto rokmi, teda tie svoje názory, že bez nich náš svet neobstojí, a najmä nemôže sa meniť k lepšiemu, nič nezostarli, naopak, ba stávajú sa nám, ako sa mi vidí, čoraz aktuálnejšími a naliehavejšími. Po celý svoj život upozorňoval ľudí na dôležitosť duševnej vyrovnanosti a duchovnej integrity v ich živote. T. G. Masaryk, svetový mysliteľ, osobnosť naozaj nielen československá, sa už ako mladý profesor prehlboko zamýšľal nad tým, ako zmierniť a stíšiť všetky rozporuplnosti osobného ľudského života a modernej civilizácie... a usporiadať jej prejavy tak, aby ani jeden z nich neprerástol iné a nevyústil v krízový stav. Dávno pred nami si uvedomoval, že len čo jeden z prejavov európskej civilizácie začne vladáriť nad iným, v tom okamihu sa schyľuje už ku kríze, lebo nič z toho, čo zakladalo našu civilizáciu, nemôže už načisto a raz a navždy z nej odísť, a že len čo sa jedno z toho nášho celku ocitne pod útlakom iného, v okamihu začína zbierať energiu na radikálny odpor... T. G. Masaryk naozaj uvažoval o všetkom – od najhlbších podstát človečích po štát – a preto sa usiloval o jednotu v našej spoločnosti a o štát pre každého z nás... Politika bola mu súhrnom všetkých záležitostí ľudí a všetkých ľudí bez rozdielu... Dbal o to, aby nevládli rozpory medzi vnútorným a vonkajším životom, spoločenským a súkromným, a čo ma aj dnes oslovuje zvlášť, naozaj už pred sto rokmi varoval pred tým, aby sa z ľudí nestávali nástroje, ktoré niekto využíva a používa najmä tak, ako to jeho bohatstvo a ďalšie bohatnutie vyžaduje... Tieto „nástroje“ sa, prirodzene, musia živiť a uživiť, ale ak sa takýmito nástrojmi raz stanú, potom už na iné radšej ani nepomyslia, zodpovednosť za iných nepoznajú, celospolečenské vedomie strácajú, v sebe viac nenosia... T. G. Masaryk si želal takú našu výchovu, aby sme si sami v sebe kládli čoraz náročnejšie otázky a cítili v sebe prirodzenú túžbu po sebaprekonávaní, teda aby sme sa aj pričinením vlastnej vôle a energie dožívali dôstojnejšieho života a sami mali podiel na zmene svojho osudu... A ešte tu rád – a zvlášť rád – dodám: Veril v potrebu literárneho, vedeckého a filozofického vzdelania, lebo, vedel, že bez neho niet a ani nikdy nebude tých naozaj „mysliacich hláv“... Humanizmus bol mu veľkou prácou na sebe a v tom najlepšom slova zmysle aj dielom pre všetkých... T. G. Masaryk bol vskutku vo svojich časoch až neuveriteľne realisticky mysliaci človek... Dovidel ďaleko dopredu. A za všetkých nás, Čechov aj Slovákov. Jeho duch nám naďalej tu ostáva ako veľká výzva a zároveň ako nevšedný dar.
Článek z publikace „Živé hodnoty Masarykova Československa“, s podtitulkem „Směrodatné hodnoty pro 21. století“. Sborník z konferencí k 90. výročí vzniku ČSR v Brně 22. a 23.10. 2008. 3. opravené vydání vyšlo v r. 2010.
