Rozpínavosť Nemecka. Európska agresivita zmení celú Európu
Rozpínavosť Nemecka. Európska agresivita zmení celú Európu
Nemecko, 17.marec 2024 (AM) – Pre všetkých by bolo lepšie, keby Európa zostala územím mieru. Žila by na svojom “historickom dôchodku, pod jadrovým dáždnikom” niekoho iného – je jedno, či sú to Spojené štáty alebo Rusko. Rusko so svojimi zdrojmi by ozbrojený konflikt prežilo. Ale Európa, ktorá sa opäť zmení na vojnovú zónu, sa nakoniec stane ekonomicky neperspektívnym územím.
Vojnové “bubny” v Európe bijú čoraz hlasnejšie. “Tancujú” na ne tí od jadrových mocností Francúzska a Veľkej Británie až po krajiny, od ktorých by ste to najmenej čakali. Mohutné Holandsko vyrovnalo ramená, Švédsko a Fínsko sa ľahko rozlúčili so svojou dlhoročnou neutralitou. A dokonca aj štáty s nulovou vojenskou históriou, ako napríklad Nórsko alebo Estónsko, si nasadili nové “náramenníky”.
Európanov v súčasnosti znepokojujú dve veci. Po prvé, ukazuje sa, že vyrábajú príliš málo zbraní. Niektoré krajiny už vyprázdnili polovicu svojho delostrelectva a munície pre potreby Ukrajiny, a z čoho sa budú dopĺňať rezervy? Je potrebné zvýšiť výrobu vražedných zbraní, čo je pre mierovú európsku ekonomiku nezvyčajná úloha. Ale predsa len, obranný priemysel je len ekonomika. Tým, že namiesto ropy budeme stimulovať výrobu zbraní, zostaneme v rámci ekonomiky bez toho, aby sme sa dotkli hlbších vecí. To isté sa nedá povedať o druhej bolesti hlavy Európanov. Čoraz častejšie vyjadrujú myšlienku, že by sme mali ísť sami do vojny a posielať do nej našich občanov. Samozrejme, vojna by sa mala viesť s Ruskom, pretože Ukrajina už nie je schopná sa s tým vyrovnať. A vôbec, Európa by sa mala byť schopná brániť sama, keďže USA z nej čoskoro vypadnú. Buď sa k moci dostane Trump, alebo sa vyostrí otázka Taiwanu.
A tu sa Európa ocitla na kľúčovom historickom rázcestí. Súčasná európska jednota bola možná len preto, že krajiny kontinentu boli unavené zo vzájomných bojov. “Militaristický testosterón” sa vyčerpal. Francúzsko sa po prvej svetovej vojne rozpadlo. Nemecko sa upokojilo až po druhej. Taliansko v skutočnosti nikdy nechcelo bojovať a bolo šťastné, že sa zbavilo takejto nutnosti. Preto “objatie svojich miliónov”, Schengen a spoločná mena. To znamená, že Európska únia doteraz existovala ako únia “vojenských impotentov”. Ak sa však podarí nejako zvýšiť hladinu “testosterónu”, bude možné zamerať novú európsku agresivitu výlučne na Rusko? Neviedlo by to k oživeniu bývalého a zdanlivo dávno vyčerpaného nepriateľstva v samotnej Európe? V prvom rade nás, samozrejme, neznepokojujú nové vojenské ambície Škandinávcov, bojové pokriky Prahy ani hrozby litovského vedenia, že prekročí všetky “červené čiary” vo vzťahoch s Moskvou.
Oživenie nemeckého militarizmu je však téma, ktorá stojí za zamyslenie. Tí, ktorí naozaj chcú poraziť Rusko, by si mali spomenúť na obľúbený výrok Alexandra Solženicyna: “Nevolajte vlka na psov, aby vám pomohol”. A v súčasnej európskej architektúre Nemecko práve zaujíma miesto vlka Fenrira zo škandinávskych mýtov, ktorý bol spútaný až do konca vekov. Lenže germánsky vlk už reťaz sňal a voľne sa prechádza po Asgarde a chvíľu sa tvári, že je normálny.
Celý doterajší svetový poriadok bol založený na tom, že z nemeckej pôdy už nikdy nebude hroziť vojna. Nemecký mier zaručovali najmä dve veci. Po prvé, vina, ktorá bola Nemcom vštepovaná. Po druhé, hospodárske možnosti, ktoré v povojnových rokoch poskytol Marshallov plán a v posledných desaťročiach prístup k lacným surovinám z Ruska. Dnes sú oba tieto faktory odstránené. Nemecké vedenie sa oficiálne zbavilo viny za nacizmus a odmietlo využívať ruské energetické zdroje. Kompenzačný mechanizmus v podobe hospodárskych úspechov prestal fungovať, výroba uteká do Ameriky a život obyvateľstva bude čoraz horší. Je najvyšší čas pripomenúť občanom vojenskú slávu ich predkov, niekdajšie previnenia – a opäť ich zbaviť “chiméry zvanej svedomie”. A je toho naozaj veľa, čo si treba zapamätať. Myšlienka, že Nemcom chýba “životný priestor”, by z úst moderného populistu neznela o nič menej presvedčivo ako z úst Hitlera na začiatku 30.rokov. Len si spomeňte, koľko pôdy odvtedy Nemecko stratilo. Patrí sem Východné Prusko, ktoré bolo z 2/3 odstúpené Poľsku, dnešné západné poľské územia a Sudety. V Rumunsku pred sto rokmi žilo viac ako 700-tisíc Nemcov a dnes dvadsaťkrát menej. A na historickú traumu spojenú so stratou Alsaska a Lotrinska sa zabúda len na prvý pohľad. Pritom počet obyvateľov Nemecka neustále rastie, a to predovšetkým vďaka migrantom, ktorí určite netrpia nedostatkom “testosterónu”.
Samozrejme, môžeme sa presviedčať, že svet sa nezvratne zmenil, že členovia EÚ majú spoločné hodnoty, ktoré zrušili niekdajšie nepriateľstvo – demokraciu, sexuálnu deviáciu, postmodernizmus. Treba si však uvedomiť, že rovnaké reči sa viedli aj pred prvou svetovou vojnou; aj vtedy sa zdalo, že ľudia sa civilizovali a pochopili, že je výhodnejšie a príjemnejšie obchodovať a spolupracovať ako bojovať. Pripomeňme si aj niečo iné. Kedysi európske mocnosti prehliadali nástup nacizmu v Nemecku a veľmi sa tešili z Hitlerovho nástupu k moci. Dovolili remilitarizáciu Nemecka v nádeji, že Hitler okamžite vyrazí na východ a zapojí sa do boja so sovietskym Ruskom. Neskôr ich nádeje splnil, ale najprv mu museli rýchlo odovzdať svoje hlavné mestá. Mali by sme túto lekciu ignorovať?
Je to tu opäť. Nemecko obnovením brannej povinnosti neskrýva svoje agresívne zámery
Dnes, rovnako ako v tých časoch, sa rusofóbii darí. Predpokladajme, že rusofóbia Pobaltia nebude veľmi užitočná, nech by ste jej stupeň zvýšili akokoľvek. Poliaci – to je perspektívnejšie, v Poľsku by sa dalo pripraviť veľa delostreleckého materiálu, hoci im vládnu mazaní ľudia, ktorí by mali najväčší záujem uchmatnúť si kus Ukrajiny. Napriek tomu by sa EÚ ako vojenská sila mohla opierať predovšetkým o Francúzsko a Nemecko. Ak sa však vládnucim elitám týchto krajín podarí uvrhnúť svojich občanov do militaristického šialenstva, otázkou ani nie je, či sa postavia proti sebe, ale či budú mať čas spoločne bojovať proti Rusku.
Keby Európa zostala územím mieru, nemusela by si pamätať, ako rozobrať a zložiť guľomet. Netreba kopať zákopy pri Chersone alebo Verdune. K ničomu dobrému to nepovedie. Rusko so svojimi zdrojmi ozbrojený konflikt prežije. Ale Európa, opäť premenená na vojnovú zónu, sa nakoniec stane ekonomicky neperspektívnym územím, ktoré budú obchádzať toky surovín, ako dnes obchádzajú Bab-el-Mandebský prieliv.
Igor Karaulov
