Už ju vidíme - prvú „vojnu zajtrajšieho dňa“
Už ju vidíme - prvú „vojnu zajtrajšieho dňa“
47
Rusko, 11. november 2020 (AM) – Koľkí si uvedomujeme, že pred očami sa nám odohráva vojna, akú ešte nikdy nikto nevidel? Je to boj o Náhorný Karabach medzi Azerbajdžanom a Arménskom. Azerbajdžanská armáda sa v ňom predstavila tak, ako doposiaľ žiadna iná armáda na svete. Práve preto spôsob jej boja už analyzujú všetky moderné armády sveta. Nedávno na to poukázal šéfredaktor ruského časopisu „Národná obrana“ Igor Korotčenko.
Čo nové ukázala táto vojna 21. storočia?
- Dejiny ju zaznamenajú ako „vojnu dronov“, pričom nasadili ich obe strany. Lenže Azerbajdžan výrazne, v rádovo väčšom počte. Táto vojna ukázala, že staré taktické prvky vedenia ozbrojeného obranného i útočného boja sú už neaktuálne.
Početnosť nasadenia útočných bezpilotnikov a jednorazových bezpilotnikov typu kamikadze (nájde cieľ, zničí ho sebazničením) bola v bitke o Náhorný Karabach taká, akú ešte dejiny vojenstva nezažili. Všetky armády musia túto vojnu pozorne preštudovať a na základe poučenia z nej skorigovať doterajie prístupy vedenia ozbrojeného boja.
Čím je typická „vojna dronov“?
– Nie je to klasická vojna, keď sa armády usilovali vybojovať isté strategické body, opevnené oblasti protivníka… Takúto obranu mala vystavanú aj arménska strana a budovala ju dve desiatky rokov. Opevnená bola na zemi i pod zemou. Kto by chcel ísť na ňu čelným útokom, mal by obrovské straty.
Azerbajdžan použil inú taktiku. S pomocou stovák bezpilotnikov (prieskumných i útočných) nachádzal ciele a postupne, metodicky ich likvidoval. Podotýkam, že bez kontaktu s arménskou armádou jej vyraďoval techniku (tanky, raketomety, delostrelecké systémy, delostrelecké pozície, sklady, miesta sústreďovania živej sily…).
Čiže dištančne, s odstupom…
– …a v priamom prenose! Protivník bol sledovaný cez počítačové obrazovky a cestou nich bol aj ničený. To je ten nový typ boja. Kedysi nám to predvádzali Američania. Proti teroristom alebo proti tým, ktorých nazývali teroristami. Lenže v Karabache sa v jednom čase na frontovej línii, po prvýkrát v dejinách vojenstva, nachádzali stovky bezpilotnikov. Naraz ciele nachádzali a naraz ich aj ničili. A až potom, keď samé všetko „preorali“, vykročili vpred aj azerbajdžanskí vojaci, nestretnúc takmer žiadny odpor. Toto sa vo vojenských dejinách ešte nikde neudialo a preto sme svedkami vojny 21. storočia.
Aj Arménsko aktívne použilo bezpilotniky, ale v menšom rozsahu. Navyše sa ukázalo, že proti Azerbajdžanu nedokázalo vystaviť účinnú protivzdušnú obranu (PVO), tú svoju malo vybudovanú podľa starých zvyklostí.
S bezpilotnikmi sa bojovať dá, no treba mať na to techniku na rádioelektronický boj a vôbec nové palebné prostriedky. Napríklad delostrelecké komplexy s naprogramovanou detonáciou munície. To, čo sa len teraz začína objavovať v ruských ozbrojených silách.
Rakety PVO sa na takýto boj príliš nehodia, sú rádovo drahšie, ako útočné bezpilotniky i ako bezpilotniky – kamikadze (na porovnanie takáto raketa stojí stovky tisíc USD, bezpilotnik tisíce USD). Takže koľko by ich mali byť odpálených? (Japonský list Sankei Shimbun napísal, že útok bezpilotnikov nezvládli ani ruské S-300 vo výzbroji Arménska – pozn. red.)
Na tento boj 21. storočia sa treba pripraviť, pretože odteraz budú na bojovom poli útočiť celé „stáda“ bezpilotnikov. Treba proti nim postaviť nový systém „intelektuálnej PVO“, nové systémy „intelektuálneho rádioelektronického boja“ a, samozrejme, aj vlastné útočné bezpilotniky na operácie nad územím protivníka.
Keďže aj v tomto prípade platí, že najlepšou obranou je útok, v boji 21. storočia treba v prvom rade oslepiť protivníka. Čiže zničiť mu veliteľské centrá, zrušiť tam prichádzajúci signál… Toto sa v boji o Náhorný Karabach nedeje. Lebo bojuje sa len v Karabachu a nie v Azerbajdžane, resp. v Arménsku.
Vladimír Mikunda
