Ťažké prebúdzanie Rusínov

 v novom štáte – v nezávislej Ukrajine

Ivan Pop, historik 08.02.2018 06:00

…Aj podkarpatská rusínska spoločnosť sa v čase Gorbačovovej perestrojky a glasnosti prebudila z letargie. Vo februári 1990 sa v Užhorode konala ustanovujúca konferencia Spoločnosti podkarpatských Rusínov, ktorá v septembri schválila Deklaráciu o návrate práv svojbytného národa Rusínov a obnovenie rusínskej autonómie.

Požiadala prezidenta ZSSR Gorbačova a parlament ZSSR o zrušenie uznesenia Najvyššieho sovietu, ktoré rozhodlo o reorganizácii – premene Zakarpatskej Ukrajiny na Zakarpatskú oblasť (22. 1. 1946) a o vytvorenie autonómnej republiky Podkarpatská Rus. Začiatkom roku 1991 v Moskve prebiehali rokovania medzi predstaviteľmi Spoločnosti podkarpatských Rusínov a predsedom Rady národností Najvyššieho sovietu ZSSR. Rokovanie však stroskotalo v dôsledku známeho moskovského puču a následného rozpadu ZSSR.

Ukrajina vyhlásila suverenitu 24. augusta 1991. Vzápätí začali ukrajinské nacionalistické organizácie vojnu proti Spoločnosti podkarpatských Rusínov. Svoje úsilie zamerali na rozbitie jej vedenia. Predseda spoločnosti, hlavný architekt mesta Užhorodu Michail Tomčanij, musel dokonca emigrovať do Maďarska.

Pod tlakom nacionalistov a z existenčných dôvodov opustila vedenie väčšina jeho zvolených členov. V septembri 1991 sa delegácia Spoločnosti podkarpatských Rusínov zúčastnila v Moskve na zasadnutí OBSE. V sekcii pre problematiku národnostných menšín vystúpil predstaviteľ tejto spoločnosti a upozornil delegátov na cieľavedomú etnickú likvidáciu vedenú proti rusínskemu národu na Podkarpatskej Rusi tak zo strany sovietskeho režimu, ako aj nového ukrajinského štátu.

V jesenných mesiacoch 1991 prebiehala na pôde oblastného zastupiteľstva v Užhorode búrlivá diskusia o probléme autonómie Podkarpatskej Rusi. Ukrajinskí nacionalisti sa všetkými spôsobmi snažili zablokovať schválenie uznesenia na túto tému. Na pomoc im 21. novembra náhle prišiel z Kyjeva predseda Prezídia Najvyššieho sovietu Ukrajiny Leonid Kravčuk. Obratnou demagógiou dokázal „presvedčiť“ zástupcov oblastnej rady o nevhodnosti použitia „cudzieho“ pojmu autonómia v projekte budúceho štatútu Podkarpatska a namiesto neho ponúkol ukrajinský pojem „samospravnisť“ (samosprávne administratívne územie). Komunisti a predstavitelia jeho ponuku pokorne odsúhlasili.

***

Dňa 1. decembra 1991 sa uskutočnilo referendum o nezávislosti Ukrajiny. Na Podkarpatsku potom prebehlo trojaké referendum: o nezávislosti Ukrajiny, o samospráve Zakarpatska a o vytvorení maďarského autonómneho územia. Za nezávislosť Ukrajiny hlasovalo 92,59 percenta voličov, za samosprávne (autonómne) územia so zvláštnym štatútom 78 percent voličov, zatiaľ čo 81,4 percenta obyvateľov Berehovského okresu hlasovalo za vytvorenie maďarského autonómneho územia.

O týždeň neskôr, 8. decembra 1991, predstavitelia Ruskej federácie, Ukrajiny a Bieloruska spečatili oficiálne zánik Sovietskeho zväzu. Začiatkom marca 1992 schválili zástupcovia oblastnej rady na svojom zasadnutí uznesenie o zriadení samosprávneho územia Zakarpatska s osobitným štatútom, ďalej legalizáciu rusínskej národnosti a zriadenie Berehovského maďarského autonómneho okruhu s centrom v meste Berehovo.

Ale parlament Ukrajiny pod nátlakom nacionalistov odmietol toto uznesenie potvrdiť. V júni 1992 síce schválil zákon o slobodnej voľbe národnosti pre občanov Ukrajiny, ale naproti tomu novozvolený prezident Ukrajiny Leonid Kravčuk vydal interné nariadenie, záväzné pre všetky úrady, aby Rusíni boli aj naďalej registrovaní iba ako Ukrajinci.

23. mája 1993 zástupcovia oblastnej rady na svojom riadnom zasadnutí definitívne schválili výsledky decembrového referenda (1991) vrátane hlasovania o samosprávnom území a maďarskom autonómnom okruhu. Výsledky všeľudového hlasovania v Zakarpatskej oblasti sa stali zákonom, ktorý sa môže zrušiť iba opakovaným referendom. Kyjev však úplne ignoroval uznesenie oblastnej rady.

V júni 1996 parlament Ukrajiny schválil novú ústavu, ktorá upevnila unitárne usporiadanie štátu uznávajúceho iba autonómiu Krymu (a to ešte pod nátlakom Ruska). Ústava definitívne pochovala nádeje na demokratické federatívne usporiadanie Ukrajiny dôsledne zohľadňujúce a podporujúce regionálne záujmy jednotlivých historických krajín vrátane Podkarpatskej Rusi.

Ukrajinská politická elita tým potvrdila svoju štátotvornú bezradnosť. Ukrajina získala nezávislosť vďaka „prevratovej“ súhre vonkajších okolností v dôsledku zrútenia ZSSR. Táto samostatnosť zastihla nepočetnú ukrajinskú opozičnú elitu úplne nepripravenú. Tá totiž nemala žiadnu koncepciu, ani ekonomickú, ani štátotvornú, ani zahraničnopoli­tickú.

Práve preto úzkostlivo lipla len na udržaní nečakane získaného daru od totalitného komunistického režimu – ukrajinského štátu. Disidenti prejavili úplnú neschopnosť riadiť štát, v ktorom žilo okolo 50 miliónov ľudí, preto ochotne spolupracovali s bývalou komunistickou byrokraciou hlboko nakazenou centralizmom, unitarizmom a korupciou. Dokonca aj bývalí väzni gulagu prijali bez zábran unitaristickú ústavu, rozpracovanú nacionalistami, čo boli vlastne iba prefarbení príslušníci komunistického establishmentu.

Z rôznorodých skupín obyvateľstva – spojených na území Ukrajiny počas stáročí Ruskom a Sovietskym zväzom – mal sa vytvoriť „jednotný ukrajinský politický národ“. Namiesto organickej práce sa rozdúchali národnostné vášne. Na Podkarpatsko prichádzali z Haliče bojové skupiny haličských ultranacionalistov a zastrašovali rusínske a maďarské obyvateľstvo.

Začala sa invázia haličských Ukrajincov na Podkarpatsko; usadzovali sa hlavne v mestách, vytláčali Rusínov z pomerne dobre platených miest, rozpútali búrlivú kampaň na poukrajinčovanie Rusínov, vyhlasujúc ich za „nezrelých“ Ukrajincov. Starousadlíci Užhorodu, Mukačeva, Vinohradova, Chustu začali opúšťať kraj a sťahovali sa do Maďarska, na Slovensko, do Česka či Rakúska.

***

Nadmernú aktivitu začala vyvíjať podkarpatská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu. Urýchlene stavala v mestách s pomocou Moskvy gigantické kostoly v ruskom štýle, v dedinách zase menšie, akoby chcela povedať: Tu sme a tu zostaneme! Takéto „katedrály“ zmenili tradičnú stredoeurópsku architektonickú siluetu podkarpatských miest. Ako huby po daždi vznikali pravoslávne kláštory, ktorých je dnes v kraji takmer sto!

¨

Gréckokatolícka cirkev, obnovená v čase perestrojky, prakticky ani nezačala boj proti nezadržateľnému šíreniu vplyvu pravoslávia. Ukrajinskí nacionalisti vniesli do gréckokatolíckej cirkvi rozkol. Rozčlenila sa na prívržencov zachovania jej tradičného administratívneho priameho podriadenia Vatikánu a konania bohoslužieb v cirkevnej „slovančine“ a na zástancov podriadenia ľvovskému kardinálovi a bohoslužieb v ukrajinčine. O situácii v tejto cirkvi svedčí fakt, že po smrti dvoch biskupov (proukrajinského a prorusínskeho) sa podkarpatskí hierarchovia nezhodli na nástupcovi. Pre upokojenie situácie vymenoval pápež za biskupa Mukačevsko-užhorodskej eparchie – Slovteka.

Svojráznym vrcholom protirusínskej politiky Kyjeva sa stalo schválenie rozsiahleho programu o potláčaní rusínskeho hnutia a všetkých jeho prejavov na domácej pôde i v zahraničí pod názvom Súbor opatrení na riešenie problémov Rusínov-Ukrajincov (Plan zachodiv ščodo rozvjazannja problem Rusyniv-Ukrajinciv) schválený vládou Ukrajiny 7. októbra 1996.

***

V hospodárskej sfére zavládol na Podkarpatsku chaos a úpadok. Žiadne reštitúcie sa na Ukrajine nekonali. Menová reforma sa urobila formou konfiškácie. So zavedením ukrajinskej meny stratilo obyvateľstvo všetky svoje úspory v rubľoch.

„Originálnu“ agrárnu reformu uskutočnil prezident Kravčuk. Rozdal každej rodine jeden hektár pôdy a zvyšok nechal kolchozom, ktoré sa mali transformovať na agrofirmy. Ale, ako vzápätí zistili noví majitelia pôdy, jeden hektár je na trhové hospodárenie málo a ručne ho obrábať je zase nesmierna drina, pretože pôda na Podkarpatsku je drsná. Mechanizovať prácu v takomto hospodárstve nemá zmysel. Noví sedliaci sa húfne zbavovali tohto danajského daru alebo nechali ležať pôdu ladom a odchádzali za prácou na maďarské, rakúske a talianske farmy. Bývalé sovietske podniky prestali fungovať, kolchozný systém sa zrútil, nezamestnanosť dosiahla 80 až 90 percent.

Na Ukrajine žiadne zásadné hospodárske reformy neprebehli, politické, administratívne aj hospodárske posty naďalej ovládala skorumpovaná postsovietska nomenklatúra. Spoločnosť zachvátilo zúfalstvo a beznádej. Väčšia časť práceschopných obyvateľov odchádzala za prácou do zahraničia.

V posledných rokoch Podkarpatsko a jeho obyvateľov často sužujú prírodné katastrofy a bezprecedentné povodne. V novembri 1998 bolo zaplavených 70-tisíc ha pôdy a 118 dedín a obcí vrátane častí Užhorodu, Mukačeva, Chustu či Vinohradova. Voda zasiahla 14 500 domov, 1 500 úplne zničila a o domov prišlo okolo 20 tisíc ľudí. Úplne zničených bolo 339 km ciest a 22 mostov, poškodených bolo 16 mostov.

Nenávratne zničená bola aj unikátna Usť-Čornanská železnica. Zároveň úrady evidovali viac ako 2-tisíc lokalít s pôdnymi zosuvmi. Katastrofálne povodne na Podkarpatsku sú priamym dôsledkom barbarskej ťažby dreva v Karpatoch. V sovietskom a ukrajinskom období sa na Podkarpatsku vyťažilo približne 100 miliónov kubíkov dreva. Na porovnanie – v čase prvej ČSR sa na Podkarpatsku vyťažilo okolo 7,5 milióna kubíkov dreva a navyše sa opäť zalesňovalo.

Odmietavý postoj ukrajinskej vlády, prezidenta a parlamentu k rusínskemu hnutiu vyvolal svojrázny „súboj“ medzi Užhorodom a Kyjevom. Už v máji 1993 sa totiž v Užhorode vytvorila tzv. tieňová dočasná vláda Podkarpatskej Rusi. Neskôr sa ukázalo, že to bola provokačná fraška ukrajinských tajných služieb zameraná na diskreditáciu rusínskeho hnutia ( „vláda“ zanikla v roku 2000).

***

Až v apríli 2002 vyniesol krajský odvolací súd rozsudok o uznaní právoplatnosti rusínskej národnosti. Na Podkarpatskej Rusi to bol prvý prípad súdneho uznania existencie národnosti Rusín od roku 1946. Rusínske organizácie uznali toto rozhodnutie ako prelom v ignorantských praktikách ukrajinských úradov. Začiatkom decembra 2002 zástupcovia oblastnej rady na svojom riadnom zasadnutí schválili uznesenie o právoplatnosti pôvodného etnonyma autochtónneho slovanského obyvateľstva „oblasti“, Rusíni.

Na Ukrajine sa konalo sčítanie ľudu. Predstavitelia rusínskych spolkov sa na ňom na Podkarpatskej Rusi na vlastnú žiadosť zúčastnili ako pozorovatelia. Podľa ich údajov – napriek štvavej protirusínskej kampani ukrajinských úradov a nacionalistov – sa len v Mukačevskom, Užhorodskom, Svaljavskom, Perečinskom a Voloveckom okrese hlásilo k rusínskej národnosti okolo 70-tisíc obyvateľov. Ukrajinská štátna štatistika však uviedla pod tlakom medzinárodného spoločenstva a orgánov EÚ číslo 10-tisíc osôb hlásiacich sa k rusínskej národnosti.

Vzťah Rusínov k novému štátu názorne charakterizuje ich vnímanie rusko-ukrajinského vojnového konfliktu na východe štátu. Donbas je im ukradnutý, mládež sa snaží uniknúť mobilizácii; najväčšie percento dezertérov z radov armády je práve z Podkarpatska. V spoločnosti zavládla depresia spojená s rastúcim nezáujmom o veci spoločné. Výsledok sociálnych a ekonomických experimentov rôznych ideologických rojkov v 20. storočí bol negatívny.

Zvlášť negatívny bol pre rusínsku spoločnosť s jej neúplnou sociálnou štruktúrou a absenciou duchovnej, kultúrnej a majetnej elity. Tamojšia spoločnosť bola dedinská, zničená „socialistickou“ kolektivizáciou. Likvidácia tradičnej hospodárskej a duchovnej kultúry na rusínskej dedine mala pre rusínsku spoločnosť tragické následky. Takmer otrocká práca v kolchozoch likvidovala tradičný cyklus života rusínskej rodiny tesne spojenej s prírodou.

Takzvané „zarobitčanstvo“ (brigádničenie) mužov v Rusku, na Ukrajine a dnes po celej Európe zničilo rusínsku rodinu, a tým aj jej národnú identifikáciu. Prebudenie sa dotklo iba úzkej vrstvy intelektuálov, čo ešte viac uľahčuje denacionalizáciu Rusínov.

Článok pôvodne vyšiel na www.rusyn.sk 14. januára 2018.

Ivan Pop (1938)

bol sklamaný aj postsovietskym vývojom národnostných a politických pomerov na Zakarpatskej Ukrajine, a tak od roku 1994 žije a pracuje v Českej republike.