Satanovskij predpovedá masívne jadrové útoky Američanov na ruské mestá
Satanovskij predpovedá masívne jadrové útoky Američanov na ruské mestá
Ruský analytik Jevgenij Satanovskij
Rusko, 29. decembra 2021 (AM) – Západné krajiny na čele so Spojenými štátmi americkými skôr či neskôr rozpútajú proti Rusku rozsiahly vojenský konflikt. K tomuto záveru dospel známy politológ, orientalista Jevgenij Satanovskij po rozbore situácie na medzinárodnom poli. V rozhovore pre spravodajskú publikáciu Ukraina.ru Satanovskij podrobne hovoril o pravdepodobnom scenári začiatku vojny medzi Západom a Ruskom a tiež vysvetlil, prečo by sa Moskva mala pripraviť na masívny útok USA.
Jevgenij Satanovskij v prvom rade vyjadril presvedčenie, že západné krajiny sú schopné kedykoľvek spustiť vojenskú agresiu proti Ruskej federácii. Spojené štáty americké a ďalší členovia Severoatlantickej aliancie tak so 100% pravdepodobnosťou pripravujú plán útoku na ruské územie, ako aj študujú budúce dejisko vojenských operácií.
Podľa politológa Západ pravdepodobne zmení scenár začiatku vojny s Ruskom, pričom odmietne využívať satelitné krajiny ležiace na ruských hraniciach. Spojené štáty americké pripravujú priamy útok na ruské územie s využitím všetkých existujúcich zbraňových systémov.
Satanovskij je presvedčený, že Rusko by sa malo pripraviť na útok vo všetkých smeroch, keďže krajiny NATO očakávajú, že zaskočia Moskvu rýchlym útokom na strategické ciele. Hlavnými zbraňovými systémami budú rakety s jadrovými hlavicami.
„Musíme čakať zo všetkých strán. Ak zasiahnu naše územie americkými jadrovými zbraňami, pôjdu cez severný pól. Pokusy priviesť ďalšiu ponorku s raketami systému AEGIS do Barentsovho mora, a tak bombardovať ruské územie, sú tiež realitou a mnohé veci, o ktorých sme hovorili, sú skutočné, “zhrnul odborník….
Izraelský vojenský expert Jakov Kedmi: všetky americké diplomatické iniciatívy končia katastrofou
Vražedná špirála americkej zahraničnej politiky
Americký profesor, autor nespočetných štúdií o zahraničnej politike USA, Walter L. Hixson upozorňuje vo svojej analýze, že nikdy predtým nebola tak zúfalo potrebná nová paradigma politiky „národnej bezpečnosti“, no na obzore nie je ani záblesk záchrany – kamkoľvek sa pozriete, nájdete politiku, ktorá sa obracia do minulosti a ponúka malú nádej na životaschopnú globálnu budúcnosť.
Paradigma, ktorá zotročuje americkú diplomaciu, sa udomácnila asi pred 75 rokmi po druhej svetovej vojne a studenej vojne. Tieto katastrofické udalosti sformovali odolný americký štát národnej bezpečnosti, ktorý sa vyznačuje neobmedzenou globálnou intervenciou, kultiváciou neustále rastúceho „vojensko-priemyselného komplexu“, nekonečnými a často rasovými identifikáciami nepriateľov, po ktorých nasledujú vysoko deštruktívne, ale v konečnom dôsledku prehraté vojny, prinášajúce ničivé následky pre „vlasť“.
Naliehavo je potrebná nová paradigma zahraničnej politiky založenej na spolupráci na boj proti klimatickým zmenám, na kontrolu populácie, na boj proti infekčným chorobám, na investície do efektívneho boja proti chudobe a globálnej migrácii, drastickej demilitarizácii a odmietaniu zbraní a obchodovaniu s ľuďmi. Spojené štáty sa musia ujať vedenia pri revitalizácii a posilňovaní Organizácie Spojených národov, aby mohla lepšie plniť svoje poslanie presadzovania globálnej bezpečnosti, boja proti rasizmu a základných ľudských práv.
Znie to ako idealistické liberálne kecy? A ako sa vám páči to, čo priniesla „realistická“ paradigma zahraničnej politiky – nekonečnú sériu večných vojen, úplne scestnú reakciu na existenčnú hrozbu klimatických zmien, nekontrolovateľné ničenie živočíšnych a rastlinných druhov, pokračujúcu militarizáciu planéty na pozadí chudoby, epidémií chorôb a nepravdepodobných vyhliadok skutočnej národnej bezpečnosti a o to viac medzinárodnej bezpečnosti.
Bidenova administratíva, ktorá je stále v zajatí paradigmy studenej vojny, je rovnako oddaná konfrontácii s Čínou a Ruskom ako Harry Truman, Dwight Eisenhower a všetky ostatné administratívy od roku 1945. Čistá arogancia, ktorá je základom americkej národnej identity – bežne označovaná ako americká výnimočnosť – nedokáže akceptovať existenciu iných veľmocí.
Jedinou tenkou nitkou Bidenových diplomatických úspechov, ktorú možno pripísať Johnovi Kerrymu a nie nemotornému ministrovi zahraničia Antonymu Blinkenovi, je dohoda s čínskym lídrom Si Ťin-pchingom o spoločnom postupe, aj keď slabom, v oblasti klimatických zmien. Nemáme inú možnosť, ako spolupracovať s inými krajinami, najmä s Čínou a Indiou a urobiť to okamžite. Na globálnom horizonte existuje len jedna jasná vízia a tou je neustále rastúca prílivová vlna klimatických zmien, poháňaná desaťročiami globálnej závislosti od ropy presadzovaná USA, ktorá bola ďalším pilierom povojnovej paradigmy.
Politika USA voči Rusku je od roku 1945 iracionálna. Skutočne „realistická“ zahraničná politika by musela uznať nevyhnutnosť rozširovania sovietskeho vplyvu v dôsledku obetí Sovietskeho zväzu vo vojne a pokúsiť sa ho zmierniť. Na každého zabitého Američana v tomto konflikte pripadalo viac ako 50 sovietskych vojakov, keďže ZSSR si zaslúžil leví podiel zásluh – ktorý, samozrejme, nedostal ani od Washingtonu, ani od Hollywoodu – za porážku nacistov.
Namiesto realistickej konfrontácie so sovietskou mocou Spojené štáty vyhlásili a rozpútali ideologickú svätú vojnu, ktorá splodila militarizované nočné mory po celom svete a najmä v Indočíne. V detinskom vytrubovaní o „víťazstve“ v studenej vojne v roku 1991 Spojené štáty urobili to, pred čím varovali ruskí experti a čiastočne George F. Kennan, aby zabezpečili pokračovanie studenej vojny – rozšírenie NATO, nepriateľskej protiruskej vojenskej aliancie, do východnej Európy a potom do bývalých sovietskych republík.
Vladimir Putin dnes nakreslil čiaru na východe Ukrajiny, kde žijú milióny Rusov (tvoria takmer dve tretiny väčšiny na Kryme, čo si Putin už zabezpečil) a kde sa bežne hovorí po rusky. Namiesto toho, aby boli realisti a uznali ruské národné záujmy pozdĺž západnej hranice a našli spoločnú reč v otázke klimatických zmien a možno aj vzájomného nezasahovania do domácej politiky, Spojené štáty volia konfrontáciu s rizikom eskalácie vojenského konfliktu.
Napokon, povojnová zahraničná politika USA na Blízkom východe, založená na podpore reakčných režimov v celom regióne – najmä v Egypte, Izraeli a Saudskej Arábii – bola bezdôvodnou katastrofou plnou večných vojen, strašných odvetných opatrení a večnej nestability. Jediným „úspechom“ v regióne bolo udržanie toku ropy, čo viedlo k existenčnej kríze, ktorej teraz čelíme, dodáva profesor Hixson na záver.
Maroš Šolc
