Masaryk stále neznámy II.
Masaryk stále neznámy II.
Ferdinand Vrábel
15. september 2017
Kiss tu vychádza, podobne ako ďalší Masarykovi kritici, z jeho vyjadrenia v rozhovore zo 14. septembra 1921 pre redaktora novín Le Petit Parisien Richepierra. Masarykove slová sú uvedené nasledovne: „Není slovenského národa, řekl ihned Masaryk. To je výmysl maďarské propagandy.“ Ale ako naschvál, všetci kritici citujú len tieto slová, a neuvádzajú ďalšiu oveľa dôležitejšiu pasáž, ktorá vysvetľuje to inkriminované „není slovenského národa“! A pritom to má kľúčový význam pre Masarykovo chápanie vzťahu Slovákov a Čechov a aj preto, čo Maďari Slovákom spôsobili a ako nesmierne vážne poškodili svojou drsnou maďarizáciou slovenské národné záujmy. Práve preto to takí historici ako napríklad aj Kiss zamlčujú, čo je azda u Maďara možno aj pochopiteľné, ale u slovenských historikov je to na pováženie. Prezident ďalej Richepierrovi totiž povedal tieto slová:.“[10] To, že tieto slová prezident nemyslel tak, že počas jednej generácie sa Slováci počeštia a nebude už rozdiel medzi češtinou a slovenčinou, ako sa to tvrdieva, ale mienil tým vyrovnanie v úrovni vzdelanostnej, kultúrnej a aj hospodárskej (na to sa často „Češi a Slováci jsou bratři. Mluví dvěma jazyky,[9] mezi nimiž je menší rozdíl než mezi severní a jižní němčinou. Rozumějí si dokonale. Dělí je jenom stupeň kulturní, Čechové jsou vyvinutější než Slováci, neboť Maďaři je udržovali v soustavné nevědomosti. Zakládáme na Slovensku školy. Je nutno vyčkat jejich výsledků; v jedné generaci nebude již rozdílu mezi oběma větvemi naší národní rodiny. Masaryk sa významne pričinil napríklad aj o vybudovanie železničnej spojnice z Handlovej do Sv. Kríža nad Hronom. Uhorské vlády sa tak „starali“ o prosperitu tohoto kraja, že sa uhlie muselo do dnešného Žiaru nad Hronom, Lučenca a ďalších miest z Handlovej voziť okľukou presahujúcou 200 kilometrov, pričom je vzdialenosť z Handlovej do Žiaru len niečo vyše 20 kilometrov!) dosvedčujú jeho aktivity v ďalších rokoch – medzi nimi mnohé na podporu výskumu slovenského jazyka, slovenskej vedy a kultúry - o ktorých sú uvedené početné, ale nie všetky, zmienky a doklady v tomto článku.
Vzťahom T. G. Masaryka a Matice slovenskej som sa podrobnejšie zaoberal najmä preto, že – napriek vyššie uvedeným faktom – vedenie Matice slovenskej na čele s človekom, ktorého dnes stíhajú za spreneveru, sa v rokoch 2009 – 2010 rozhodne postavilo proti inštalovaniu sochy Masaryka v Bratislave. Títo ľudia by mali poznať dějiny inštitúcie, na čele ktorej stoja (stáli), a ak ich nepoznajú, mali by sa poučiť. Práve preto som im vtedy poslal niektoré doklady, ktoré jednoznačne dosvedčujú vzťah Matice slovenskej k prezidentovi a aj naopak… Socha síce v Bratislave už niekoľko rokov stojí, ale mnohí matičiari si svoj skreslený názor na prezidenta Masaryka neopravili dodnes.
Slováci, napriek rôznym odsudkom od ľudí, ktorí ho nepoznali a nepoznají, aj vďaka T. G. Masarykovi a Československej republike urobili za krátkých dvadsať rokov vpred mnoho krokov akoby rozprávkovými sedemmíľovými čižmami. Na konci tridsiatych rokov, po necelých dvadsiatich rokoch existencie ČSR, prekvitali na Slovensku školy vrátane univerzity, vychádzali slovenské knihy a časopisy v takom množstve ako nikdy predtým; vznikli múzeá, divadlá, pracovali kultúrne a vzdelávacie spolky. Slovensku dorástla nová mladá a vzdelaná generácia, ktorá sa postupne dokázala presadiť v hospodárskom živote, vo vede, kultúre i politike. Po odchode českej inteligencie zo Slovenska v rokoch 1938 – 1939 táto mladá generácia dokázala plynule nadviazať na základy, ktoré sa dovtedy od roku 1918 na Slovensku položili. Len málokto v taký priaznivý obrat pre slovenský národ dúfal. Veď kto by to bol ešte v roku 1914 veril, že sa takýto zázrak stane?[11]
[1] MATULA, Vladimír. Kollárovská a štúrovská koncepcia slovanstva a slovanskej vzájomnosti. In: Štúdie z dejín svetovej slavistiky do polovice 19. storočia. Veda, Bratislava 1978, s. 259 – 288.
[2] Všade upozorňoval, okrem iného aj Goetheho, že je Slovák, a podobne aj počas svojho pobytu v Prahe. KOLLÁR, Ján. Paměti z mladších let života. Praha 1956, s. s. 55, 56,152, 168, 170, 184, 216.
[3] „Bych rozuměl smyslu knih českých dobře nynějších, češtinu překládat v češtinu dřív si musím,“ ťažkal si stúpenec československej vzájomnosti Kollár. Keď mal s tým také problémy vzdelanec ako on, aké ťažkosti to muselo vyvolávať u menej vzdelaných Slovákov? A podobne zmýšľal aj Šafárik, ktorý už v roku 1827 v liste Kollárovi upozornil, že „terajší pospolitý sloh českých spisovateľov nemôže byť nikdy národným slohom našich Slovákov“. BOHUTIENSKY, Miroslav (Michal Bodický). Životopis Jána Kollára. U Karola Salvu, Ružomberok 1893, s. 42, 43.
[4] KRČMÉRY, ref. 7, s. 185.
[5] Humanitný ideál je všetok zmysel nášho národného života. Humanita nie je sentimentalita, ale práca a opäť práca, napísal Masaryk v Českej otázke. Viď podrobnejšie stať TOMČÍK, M.: Masarykov podiel na aktivizácii slovenskej literatúry 19. a 20. storočia. In: T. G. Masaryk a Slovensko (soubor statí). Masarykova společnost a Ústav T. G. Masaryka, Praha 1992, s. 22 – 67, 33.
[6] Všimnime si, že Kiss nehovorí o slovenskom národe, ale len o slovenskom národnom hnutí...
[7] CHMEL, Rudolf (Ed.): Slovenská otázka v 20. storočí. Kalligram, Bratislava 1997, s. 558.
[8] ĎURČANSKÝ, Ferdinand: Pohľad na slovenskú politickú minulosť. In: Slovenská otázka, c. d. s. 304 – 308, 305.
[9] Masaryk teda aj v tomto rozhovore poukazuje na to, že Slováci majú svoj jazyk, ktorý je odlišný od češtiny. Môže ale existovať nejaký jazyk bez národa?
[10] MASARYK, ref. 20, s. 82 – 83.
[11] Česi a aj mnohí Slováci veľmi dobre poznajú dojímavú Seifertovu báseň „To kalné ráno (Osm dní)“. Takmer nikto ani medzi Slovákmi nepozná verše, ktoré pri tej istej smutnej príležitosti napísal slovenský básnik a spisovateľ, ruský legionár Janko Jesenský:
14. septembra 1937
Prehratá borba... V mihalniciach stíne
dve tmavé svetlá smrť nám pochová.
Už nehľadia, a my ich nevidíme
jak pri poslednom sviatku Zborova,
keď ešte rozlúčiť sa prišli s nami,
od rozochvenia zaslzenými,
prizrieť sa žitiu, ktorý nad hrobami
tu rozjasal sa dvadsaťročnými.
Keď odchádzal, nám zdvihol ku klobúku
sťa legionár, brat náš bývalý
otcovskú, bratskú drahú svoju ruku
a oči sa mu mierne usmiali.
To bolo presvedčenie v líci svätom,
že za seba žiť, mrieť sme hotoví,
to posledný bol pozdrav svojim bratom,
to posledný bol pozdrav bratovi.
A odišiel... Dnes otca, brata nenie,
niet úsmevu už viacej na líci,
len v srdciach zvoní staré presvedčenie
jak zvon na bratislavskej radnici.
V Bratislave 14. sept. 1937
http://www.noveslovo.sk/
