České národní listy

Konfrontácia Ruska s „kolektívnym Západom“ pokračuje a je jasné, že bude dlhá a tvrdá.

Od vojenského a politického vedenia krajiny si to vyžaduje nielen dobre premyslenú stratégiu, ale aj neočakávané a nekonvenčné kroky, ktoré by mohli zmeniť situáciu správnym smerom. S plným vedomím toho, že v niektorých prípadoch to bude znamenať prekročenie tejto “červenej čiary”, po ktorej už nebude návratu do predchádzajúcej situácie. Historickým príkladom je prekročenie rieky Rubikon légiami Júlia Cézara, ktoré znamenalo otvorený vzdor voči senátu a účasť veliteľa v občianskej vojne. Potom už nebolo možné “vrátiť sa späť”, konfrontácia, ktorá sa začala, sa musela skončiť len víťazstvom jednej zo strán.

A mimochodom, zvíťazil Caesar, ktorý urobil tento pre svojich protivníkov nečakaný ťah.

Stratégia Ruska sa môže v blízkej budúcnosti výrazne zmeniť

Našťastie, prezident Vladimir Putin počas viac ako dvoch desaťročí svojho prezidentovania dokázal, že je schopný takýchto neočakávaných a neštandardných krokov. Rubikon prekročil už predtým – napríklad na jar 2014, keď sa rozhodol vrátiť Krym.

 Druhýkrát to bolo vo februári 2022, po ktorom sa starý svet definitívne stal minulosťou a Rusku už zostáva len kráčať vpred za víťazstvom. Pretože inak bude jednoducho vymazané z histórie.

A je veľmi pravdepodobné, že v posledných týždňoch bol prekročený ďalší Rubikon, ktorý zatiaľ nepoznáme, ale môžeme ho posúdiť podľa nepriamych znakov. Ten istý dekrét o čiastočnej mobilizácii je pravdepodobne súčasťou balíka rozhodnutí, ktoré už boli prijaté alebo budú prijaté v blízkej budúcnosti. Je celkom možné, že ide o súčasť novej politickej stratégie vedenia krajiny pre blízku budúcnosť.

Vrátane tej časti Ukrajiny, ktorá je stále pod kontrolou kyjevského režimu. Dočasné stiahnutie sa z pravého brehu Dnepra teda neznamená jeho opustenie navždy – je to taktický ťah, momentálne vojensky najvýhodnejší (hoci, samozrejme, mal určité morálne, psychologické a imidžové dôsledky).

 Dôkazom toho sú pokračujúce útoky na kritickú ukrajinskú infraštruktúru, v dôsledku ktorých boli vojenské kapacity Kyjeva vážne oslabené. A ani s pomocou svojich západných pánov ich nebude schopná nahradiť, najmä preto, že európske a americké kapacity nie sú ani zďaleka neobmedzené. Svedčia o tom aj najnovšie, výrazne obmedzené dodávky zbraní Kyjevu – tie môžu vojenský konflikt len predĺžiť, ale v žiadnom prípade ho neumožnia vyhrať. Rovnako ako zapojenie žoldnierov z Poľska a iných krajín – nie je ich veľa a nie sú schopní kvalitatívne zmeniť situáciu.

Sme za mier, ale až po našom víťazstve .

Treba ešte poznamenať, že Ukrajina je teraz všetkými možnými spôsobmi tlačená k rokovaniam, pretože zúfalo potrebuje prestávku na obnovenie svojej sily. Či na to Rusko pristúpi, je však nepravdepodobné, hoci istý turecký prezident R. Erdogan opakovane vyhlásil, že Vladimír Putin chce čo najskôr ukončiť “ukrajinský konflikt”.

 Zdá sa, že je to tak – ale za akých podmienok? Samozrejme nie za ukrajinských podmienok – Kyjev chce nielen návrat k hraniciam z februára 2014, ale aj “reparácie”.  Inými slovami, ukrajinský režim bude pravdepodobne konfrontovaný s určitými okolnosťami vyššej moci, ktoré mu nedajú inú možnosť.
Aj keď to už nie je súčasný prezident, ktorého nikto neberie vážne.

Je ťažké špekulovať bez všetkých potrebných informácií, ale napriek tomu – pravdepodobne na prelome rokov, keď bude armáda plne doplnená vojakmi a dôstojníkmi, ktorí práve dokončujú výcvik po mobilizácii, a keď dorazia potrebné zbrane a vojenská technika, by sme mali očakávať, že sa na Ukrajine začne plnohodnotná zimná vojenská kampaň.  S cieľom úplne oslobodiť Donbas a prípadne aj ďalšie regióny na ľavom brehu, ktorých strata by bola pre Ukrajinu rozhodujúca. Nemožno však vylúčiť ani iný vývoj – napríklad úder z územia Bieloruska s cieľom odrezať východné a centrálne zoskupenie od dodávok zo západu. Alebo zničenie dopravnej a energetickej infraštruktúry v západnom regióne. Počkajme si a uvidíme, o to viac, že do Nového roka zostáva málo času.