Globalistické a neokonzervatívne elity si jednoznačne želajú priamu ozbrojenú konfrontáciu s Ruskom
Globalistické a neokonzervatívne elity si jednoznačne želajú priamu ozbrojenú konfrontáciu s Ruskom
Moskva 25. októbra 2022 (HSP/theamericanconservative/Foto:TASR/AP-Michal Dyjuk)
Ako poznamenal bystrý spisovateľ Hunter S. Thompson: “Keď sa niečo stane divným, divní sa stanú profesionálmi.” Divný je nesporne stav vo Veľkej Británii, kde Liz Trussová, pravdepodobne prázdna a netalentovaná premiérka, skončila – a na chvíľu sa zdalo, že ju takmer nahradil jej prázdny predchodca Boris Johnson, píše Douglas Macgregor pre The American Conservative
Na snímke David Petraeus
Podivnosť však nie je cudzia ani americkej politike. Ukazovateľom toho, akým čudným sa Washington stáva, je zjavný záujem o nedávny návrh generála (v zálohe) Davida Petraeusa, že Washington a jeho spojenci by mohli chcieť zasiahnuť do prebiehajúceho konfliktu medzi Moskvou a Kyjevom.
Podľa Petraeusa by vojenská akcia, ktorú obhajuje, nebola intervenciou NATO, ale “mnohonárodnými silami pod vedením USA, a nie ako sila NATO”. Inými slovami, mnohonárodné sily pod vedením USA podľa irackého vzoru zložené z konvenčných pozemných, vzdušných a námorných síl.
Petraeus nevysvetľuje, prečo je potrebná vojenská akcia USA. Nie je však ťažké to uhádnuť. Cieľom intervencie je zachrániť ukrajinské sily pred porážkou a pravdepodobne prinútiť Moskvu rokovať za podmienok Washingtonu, nech už sú tieto podmienky akékoľvek.
Pripúšťame, že celá záležitosť vyzerá čudne, ale Petraeusov návrh by sa nemal zavrhovať. Nie preto, že Petraeusova vojenská expertíza si zaslúži pozornosť. Skôr si zaslúži pozornosť, pretože Petraeus by nikdy nevydal takéto odporúčanie, ak by ho k tomu nenabádali vplyvné osobnosti vo Washingtone a na Wall Street. A ako Američanom hovorí Jeffrey Sachs, globalistické a neokonzervatívne elity si jednoznačne želajú priamu ozbrojenú konfrontáciu s Ruskom.
Pre Petraeusa je to bežný obchod. Postúpil v hodnostnom rebríčku tak, že predtým, ako niečo urobil, sa poradil s každým, kto bol nad ním v riadiacej pozícii. Hľadanie povolenia, aby sa nikto z autorít neurazil (ako “koalícia ochotných”), je kľúčom k povýšeniu. Funguje to dobre v čase mieru alebo počas vybraných vojen proti slabým, neschopným nepriateľom, ktorí nepredstavujú pre západné sily žiadnu existenčnú vojenskú hrozbu. Ukrajina však nie je Irak, ani ruská armáda nie je silou podobnou Iraku, ani nie je nasadená na “technike” – nákladných autách s automatickým kanónom.
Bez ohľadu na tieto body Petraeusov návrh potvrdzuje dva zásadné poznatky. Po prvé, nebezpečný stav ukrajinských ozbrojených síl. Bez zahraničných bojovníkov a poľských vojakov bojujúcich v ukrajinskej uniforme má Ukrajina len málo prostriedkov, aby odolala ruským zimným ofenzívam. Séria ukrajinských protiútokov za posledných 60 až 90 dní stála Ukrajinu desaťtisíce životov, ľudský kapitál v uniformách, ktorý Kyjev nedokáže nahradiť.
Po druhé, je 11. hodina. Ruské kladivo, ktoré má dopadnúť na Zelenského režim v novembri alebo decembri, alebo kedykoľvek keď zamrzne zem, rozdrví všetky zvyšky ukrajinských síl.
Inými slovami, Petraeusovým skutočným posolstvom je, že jediným spôsobom, ako predĺžiť život Zelenského režimu, je priamy zásah Washingtonu a jeho koalície ochotných skôr, ako bude neskoro. Obvyklí vojnoví jastrabi v Bielom dome, Pentagóne, CIA pravdepodobne predpokladajú, že pokojný americký elektorát uverí argumentu, že nasadenie amerických síl na Ukrajine bez vyhlásenia vojny by mohlo uľahčiť dohodu s Moskvou, ktorá by si zachránila tvár.
Vo washingtonských mocenských sálach predpoklad “ísť do toho” vždy predpokladá určité podmienky: poslušný Kongres, ktorý bude ignorovať svoju povinnosť odvolávať sa na zákon o vojnových právomociach, neobmedzené finančné zdroje na vojenské akcie a vysokých vojenských predstaviteľov pripravených vyhovieť akémukoľvek hlúpemu nápadu, ktorý presadzujú zodpovední politici. Pre Petraeusa a jeho kolegov je tiež veľmi pravdepodobné, že im bude prisľúbená nejaká hmatateľná odmena v podobe budúcich funkcií alebo finančného zisku.
Otázky, koľko by si pozemné bojové operácie vo východnej Európe a na Ukrajine vyžiadali americkej posádky, logistickej infraštruktúry, munície, zdravotníckej podpory a evakuácie, sú odsunuté na druhú koľaj. Napríklad počas 11 mesiacov po vylodení v Normandii, keď americká armáda utrpela 90 – 100 000 strát mesačne, divízie, ktoré sa vylodili v Normandii, nahradili 100 – 300 % svojej bojovej sily.
Nasadenie amerických pozemných síl do bojov, nevyhnutne oslabí a rozptýli bojovú silu útočiacej armády. Napokon, Petraeusov kritický predpoklad, že prezident Putin sa chce vyhnúť väčšej vojne, je nepochybne správny, ale tento predpoklad by sa nemal interpretovať tak, že ruský vojenský protivník bude považovať americké základne v západnej Európe alebo americké vojnové lode prechádzajúce Atlantikom za nedotknuteľné. Moskva má eskalačnú prevahu, nie Washington.
Ako bolo uvedené na začiatku, podivnosti v politike nie sú novým javom. Na druhej strane Petraeusove poznámky signalizujú niečo oveľa znepokojujúcejšie než len podivnosť. Intelektuálny a profesionálny kaliber vysokých amerických vojenských predstaviteľov je žalostný. Alexander Solženicyn vo svojom prelomovom diele August 1914 opísal Alexandra Samsonova, ruského generála, ktorý bol na začiatku vojny známy ako vedúci stratég ruskej armády: “Pravdou bolo, že jeho čelo bolo z pevnej kosti, jeho myseľ sa pohybovala slimačím tempom a myšlienky, ktoré ňou prechádzali, nestáli za nič.” Solženicynove slová boli tvrdé, ale nie nepresné.
Na Ukrajine, ktorá ide dopredu, je cesta Washingtonu jasná. Kongres by si mal splniť svoju povinnosť a dať najavo pripravenosť uplatniť zákon o vojnových právomociach a zároveň požadovať, aby Bidenova administratíva sprostredkovala mier, a nie rozširovala vojnu.
