Čína stvára v Afrike neuveriteľné veci
CNN, The Guardian a Reuters bijú na poplach
Peking 19. júla 2019 (HSP/Foto:Pixabay)
Čína v rámci svojej ekonomickej, ale už aj politickej a kultúrnej expanzie na africký kontinent tam prináša nové obdobie neokolonializmu, píšu so znepokojením vo svojich článkoch renomované svetové médiá, ktorých redaktori boli niektorými vecami doslova šokovaní
Ilustračné foto
Čina sa rozhodla si Afriku podmaniť, ide o neokolonializmus, tentoraz v čínskom štýle, konštatuje CNN (zdroj TU). Vkladá do tohto kontinentu obrovské sumy peňazí, keď od roku 2000 v rámci svojho programu „hodvábnej cesty“ tu preinvestovala 143 miliárd dolárov vo forme pôžičiek určených na stavbu diaľnic, priehrad, štadiónov, letísk či mrakodrapov.
Západní odborníci varujú, že z toho má väčší profit Čína než domáci. Predstavte si tú hrôzu: cudzinci prídu, niečo postavia a potom na tom zarábajú, pričom domáci tam môžu akurát tak pracovať za oveľa nižšie platy, než majú ľudia v krajine investora. Niečo neuveriteľné!
A čo je horšie, čínske firmy si tam privážajú na prácu svojich ľudí. Opäť si to skúste predstaviť: že by si napríklad nejaká automobilka pôsobiaca na Slovensku dovážala na prácu ľudí z iných krajín…
Domáci vraj ani nemajú prehľad o tom, koľko Číňanov v ich krajine pôsobí. Pre Európana je ťažké si vôbec predstaviť nepríjemnú situáciu, že by sme tu mali tisíce a možno desaťtisíce ľudí, o ktorých netušíme, kto sú a prečo sú tu. Aké šťastie, že u nás na Slovensku presne všetci vieme, koľko cudzincov z akých krajín tu máme, na akých pozíciách, čo všetko ovládajú a k akým informáciám sa dostávajú.
The Guardian vo svojom staršom článku citoval vyjadrenie bývalého viceprezidenta Zambie Guya Scotta, ktorý povedal: „Mali sme tu už rôznych zlých ľudí. Bieli boli zlí, Indovia boli horší, ale Číňania sú najhorší zo všetkých.“ Aké šťastie, že my nič také povedať nemôžeme, lebo by to mohlo byť považované za rasistické a za hanobenie rasy a národa. Vlastne, Rusov by sme možno spomenúť mohli, na tých sa to nevzťahuje.
No ale čo je najhoršie, Číňania už začínajú v Afrike šíriť aj svoj jazyk. Reportér CNN so zdesením konštatuje, že v niektorých školách v Keni zavádzajú čínštinu ako jeden z predmetov, už sú to stovky detí a ich počet má rásť. A podobne aj v Ugande a v Juhoafrickej republike. No viete si predstaviť tú hrôzu, že by sa napríklad u nás zaviedla v nejakej škole ako povinná výučba nejakého cudzieho jazyka, napríklad angličtiny?
A nielen to! Reportér CNN opisuje, ako deti v Keni v triede spievajú čínske piesne. Našinec sa úprimne vydesí pri predstave, že by deti v škole spievali piesne nejakého iného štátu a v nejakej inej reči než v slovenčine (resp. menšinových jazykoch, aby sme boli presní).
Čínština sa po svete šíri prostredníctvom inštitútu Konfucius, čo je nezisková organizácia, ktorá do Afriky prišla v roku 2005 a odvtedy sa rozšírila do väčšiny afrických krajín. Miestni školskí činovníci odôvodňujú užitočnosť výučby čínštiny tým, že ekonomická pozícia Číny v Afrike je silná, a preto znalosť čínštiny môže uľahčiť obchodovanie, a tiež pomôcť ľuďom študovať v Číne alebo získať prácu.
Západní odborníci sa domnievajú, že šírenie jazyka nie je nezištné, ale súvisí so snahou Číny získavať v krajinách vplyv. Varujú, že Čína už je v počte jazykových inštitútov na druhom mieste na svete, hneď za Francúzskom, ktoré však na rozdiel od Číny tým nesleduje žiadne ciele, teda aspoň nič také uvedení západní odborníci vo svojich hrozivých predpovediach nespomínajú.
Tu sa končí sarkastický tón tohto článku a začína sa tón vážnejší.
Plazivý a nevyspytateľný spôsob, akým Čína všade vo svete šíri svoj vplyv, svoje nenápadné a často vyslovene anonymné a utajené komunity, vyvoláva oprávnené otázky: čo bude ďalej, keď jedného dňa ich expanzia dosiahne hranicu, keď sa stanú významnou silou v spoločnosti?
Obavy západných komentátorov sú preto pochopiteľné: áno, je naozaj znepokojujúce, akým tempom Čína získava Afriku do svojho neokoloniálneho područia, a vytrháva tak tieto krajiny z neokoloniálneho područia tradičných koloniálnych a neokoloniálnych mocností. A bez akéhokoľvek sarkazmu či irónie, je naozaj veľmi vážnou otázkou, či by bolo pre nás výhrou, keby sa čínska sféra vplyvu rozširovala aj smerom do strednej Európy, a keby aj nás jedného dňa vytrhla z neokoloniálnej náruče doterajších pánov a nastolila tu pre zmenu svoje poriadky.
Ivan Lehotský
