Brazília zasadila USA tri tvrdé údery

Bratislava 20. apríla 2023 (HSP/Vzgljad/Foto:TASR/AP-Eraldo Peres)

Brazília sa vymaňuje z vplyvu USA, rovnako ako veľká časť Latinskej Ameriky. Najnovším a najvýraznejším príkladom je diplomatický spor medzi Brazíliou a Washingtonom o Rusko, Ukrajinu, Čínu a dolár. USA strácajú vplyv tam, kde boli predtým nespochybniteľné. To z nich však môže urobiť ešte nebezpečnejšieho hráča

Na snímke brazílsky prezident Luiz Inacio Lula da Silva

“Je to úder.” Takto komentovala hovorkyňa Bieleho domu Carine Jean-Pierreová reakciu brazílskeho ministerstva zahraničných vecí na ďalšiu dávku Washingtonských poučiek. Ako to už u nej býva, Carine Jean-Pierreová sa mýli.

Nejde ani o to, že brazílský minister zahraničných vecí Mauro Vieira reagovala na nehorázne hrubé invektívy zo strany USA v súlade so svojím postavením – zdvorilo, ale rozhodne uviedla Severoameričanov na pravú mieru. Faktom je, že došlo k trom úderom. Tri brazílske údery severoamerickému impériu.

Prvým bola výzva prezidenta Lulu de Silvu, aby sa krajiny BRICS vzdali dolára vo vzájomnom obchode, v prípade potreby vytvorením novej spoločnej meny (mimochodom, ročný príspevok krajín BRICS do svetového hospodárstva je v súčasnosti väčší ako príspevok krajín G7). Ide jednak o priamy útok na finančnú silu USA a jednak o solidaritu s Ruskom a Čínou (Lula je pripravený prejsť na jüan v rámci “prechodného obdobia”).

Lula je solidárny s Ruskom aj v tom, že USA a Západ vo všeobecnosti sú zodpovedné za krízu okolo Ukrajiny a v skutočnosti nechcú vyriešiť vojenský konflikt. V dôsledku toho je potrebné znížiť ich úlohu a zveriť sprostredkovanie krajinám, ktoré majú skutočný záujem o mier.

“Ako môžeme dosiahnuť mier medzi Ruskom a Ukrajinou, ak nikto nehovorí o mieri? Všetci hovoria o vojne, hovoria o poskytovaní zbraní na pomoc Ukrajine alebo o rozširovaní NATO na východ k hraniciam Ruska. Takže musíme nájsť tie krajiny, ktoré chcú mier. Čína chce mier, Brazília chce mier, Indonézia chce mier, India chce mier. Spojme teda tieto krajiny a predložme Rusku a Ukrajine mierový návrh,” povedal brazílsky prezident.

Lula to schytal aj od Európskej únie. Priznal, že jej kedysi dôveroval ako “vyvažujúcej sile, ktorá sa nikdy priamo nezapájala do vojen”, ale teraz je EÚ “priamo zapojená do konfliktu”.

Tretím úderom bol priebežný výsledok návštevy ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova v Brazílii. Na programe tam bolo veľa tém na rozšírenie spolupráce, ale pre Washington bolo najdôležitejšie, že Vieira na spoločnej tlačovej konferencii s Lavrovom odsúdil uvalenie sankcií proti Rusku. Brazílske ministerstvo zahraničných vecí tak urobilo už predtým, teraz však zdôraznilo, že západné obmedzenia poškodzujú rozvojové krajiny, čo je pre svetovú politiku veľmi toxické obvinenie (nie ako rasizmus, ale má k nemu blízko).

Brazílsky trojitý úder ohromil severoamerickú diplomaciu. Washington nenapadlo nič lepšie ako prostredníctvom koordinátora strategickej komunikácie Bieleho domu Johna Kirbyho obviniť Brazíliu z “ruskej a čínskej propagandy”.

V zásade ide o funkčný model. Potom by bolo možné obviňovať krajiny z ruskej, čínskej a brazílskej propagandy naraz. Potom ruskú, čínsku, brazílsku a napríklad mexickú propagandu. A tak ďalej, až kým sa Západ nedostane do politickej izolácie.

Existenčným problémom pre USA, ktoré prekresľujú 200 rokov svojej histórie, je strata Latinskej Ameriky ako regiónu absolútneho vplyvu. Washington si stále udržiava kontrolu nad životne dôležitými uzlami (napr. Panama a jej prieplav), ale celkovo sa Latinská Amerika posúva smerom k iným centrám moci a stáva sa jedným z nich.

Mexiko sa spomína z určitého dôvodu. Washington s ním má rovnaký typ problému ako s Brazíliou. Superpopulárny (so 70 – 80 % podporou) ľavicový prezident Lopez Obrador odmieta koncepciu boja proti Rusku, približuje sa Číne, otvorene kritizuje USA a dokonca zasahuje do dohody o voľnom obchode – pripravuje zaviesť zákaz vývozu GMO pšenice do svojej krajiny, ktorá tvorí 90 % všetkej pšenice v USA.

Svojvôľa Mexičanov aj Brazílčanov Biely dom nepríjemne prekvapila, hoci predchádzajúce pokusy vraziť klin medzi Rusov a Latinskú Ameriku zlyhali. Neočakávalo sa, že Lula bude taký k
ategorický a priamy, hoci vždy viac sympatizoval s Moskvou a Pekingom ako s Washingtonom, zatiaľ čo jeho predchodca Jair Bolsonaro bol pripravený na akékoľvek spojenectvo s USA, pravda, iba pokiaľ bol prezidentom Donald.

V tomto prípade bola severoamerická zahraničná politika kompromitovaná ideológiou vládnucej Demokratickej strany. Pre amerických liberálov bol Bolsonaro “neskrotný” – ešte väčší “fašista, rasista, sexista a homofób” ako samotný Trump. Za Bidena sa teda vzťahy s najväčšou a najbohatšou krajinou latinskoamerického sveta pozastavili a čakalo sa na návrat Lulu k moci. Bol to zriedkavý prípad, keď Moskva a Washington fandili tomu istému mužovi, hoci z rôznych dôvodov.

Z toho priamo vyplývalo, že Severoameričania môžu mať s Lulom určité problémy. On však spustil skutočne rozsiahly “reset” brazílskej zahraničnej politiky a jej hlavnou prioritou je teraz zbližovanie so strategickými protivníkmi USA. Washington zjavne nemá žiadne účinné páky na Lulu ani na Obradora a zjavne nechce prejsť k sankciám voči hlavným krajinám amerického juhu. Znamená to otvorenie nového geopolitického frontu – Latinská Amerika bude podporovať hlavne svojich, zatiaľ čo USA sa nedarí ani na iných frontoch, či už ide o zadržiavanie Číny, vojnu s Ruskom alebo snahu udržať si vplyv na Blízkom východe.

Ak prirovnáme americkú zahraničnú politiku k lietadlu, situácia je taká, že ani obrovské rozmery ministerstva zahraničných vecí nezvládajú upchávať diery a odčerpávať vodu: jedno oddelenie zaplaví voda, vzápätí druhé. Vzhľadom na svoju obrovskú veľkosť sa americká loď ešte nepotopila, ale stratila svoju manévrovateľnosť a už nepredstavuje “hrôzu morí”.

Potvrdzujú to hysterické komentáre, ako je Kirbyho, ktoré situáciu ešte viac komplikujú. A zároveň to robí USA nebezpečnejšími, pričom lepším prirovnaním je prirovnanie k zvieraťu zahnanému do kúta.

Uvedomujúc si, že ústup z tej či onej zóny vplyvu vyvoláva nové “vzbury” v radoch ešte stále lojálnych krajín, mohli by sa Severoameričania sústrediť na riešenie nejakého obzvlášť názorného a principiálneho problému v domnení, že aspoň jedno významné víťazstvo im pomôže prelomiť negatívny trend.

Výber nie je bohatý: je to buď Ukrajina, alebo Taiwan, odkiaľ ich ohrozuje ČĽR. Problém s Ruskom a Ukrajinou je akosi naliehavejší, čo by mohlo znamenať zvýšenú podporu Kyjevu a vzdanie sa plánov na zmiernenie jeho ambícií v prípade, že tzv. jarná protiofenzíva AFU úplne zlyhá.

Skutočnosť, že v rôznych častiach sveta sa snažia postaviť USA na nohy poukazovaním na ich deštruktívnu úlohu vo svetovej politike (a v prvom rade na Ukrajine), svedčí o tom, že USA slabnú. Nevedie to však k tomu, aby si Washington niečo také uvedomil a začal sa plaziť preč z Ukrajiny, Taiwanu a iných miest, aby si pokojne dožil svoj vek upadajúcej superveľmoci.

Skôr sa bude snažiť pozbierať silu a zaťatou päsťou hroziť okolo, aby všetkým ukázal, že je svetovým hegemónom, ktorý je stále nablízku, a že akýchkoľvek nespokojencov skôr či neskôr dostane na lopatky.

Jedného dňa sa to zlomí. Dovtedy sa však bude prelievať viac krvi.