Balansovanie na hrane vojny

22.12.2021 Eduard Chmelár  

Eduard Chmelár varuje před dnešním nebezpečným balancováním na hraně války, které nebere vážně jasně vyjádřené ruské bezpečnostní obavy. Štvaní k válce a lži jsou dalším selháním médií.

Keby nebolo obdobie vianočného pokoja, museli by sme si podobný sviatok jednoducho vymyslieť, lebo ľudstvo potrebuje takýto ventil, keď aspoň na tri dni utíchnu všetky slová o zlobe, žiali a hneve, keď – ako hovorieval básnik Milan Rúfus – nenávisťou zaliata Zem sa spojí s nebom do pokrvného bratstva. Dobre si oddýchnite, lebo hneď po Novom roku sa rozhorí neľútostný boj o mier na Zemi, nech to znie akokoľvek pateticky.

Nevyzerá to dobre, priatelia. Médiá tak klamú a štvú, že keby to malo závisieť len od nich, už dávno sme vo vojne s Ruskom. Správajú sa absolútne nezodpovedne a dovolím si tvrdiť, že horšie ako pred dvoma desaťročiami, keď sa schyľovalo k vojne s Irakom. Vtedy uverili jednej stupídnej lži o zbraniach hromadného ničenia v rukách Saddáma Husajna a ťažko povedať, nakoľko boli obeťou a nakoľko spolutvorcami nasledujúceho vývoja, ktorý si vyžiadal milión ľudských životov. Ja sa po celý čas prikláňam k tomu, že vedome klamali, lebo kto aspoň povrchne poznal parametre zbraňových systémov vtedajšieho sveta, ten musel vedieť, že chudobný štát, ktorý nie je schopný nakŕmiť a ošatiť vlastnú armádu, nedokáže vyrobiť chemické alebo jadrové zbrane a že medzikontinentálne balistické strely nie sú gumipušky (náročnosť ich zostrojenia sa dá prirovnať k výrobe kozmickej rakety a aj to je jeden z dôvodov, prečo ich dosiaľ majú iba Spojené štáty, Rusko a Čína). Čiže nie, vtedajším falošne prekvapeným rečiam M. Dzurindu, F. Šebeja, I. Samsona, P. Osuského, Š. Hríba, M. Bútoru, M. Šimečku, P. Schutza, M. Kostolného atď. po dobytí Iraku, že nemohli vedieť, že ich oklamali a žiadne zbrane nenašli – nemôžem uveriť, pretože triezvo zmýšľajúcim ľuďom bolo od začiatku jasné, že je to čistá absurdná lož. Tie mená nespomínam z nejakého masochizmu alebo túžby byť s týmito pánmi vo večnom konflikte, ale preto, že tu nedošlo k žiadnej náprave. Tí páni klamali, za svoje lži sa neospravedlnili a dnes klamú opäť, bez začervenania, ešte agresívnejšie – vari preto, že ich slovenská spoločnosť nenútila k žiadnej sebareflexii. Kým napríklad v Spojených štátoch museli najväčší luhári z redakcií odísť, na Slovensku ostali verejnými autoritami a svojich oponentov naďalej urážajú alebo dokonca bez štipky hanby nazývajú dezinformátormi. Slovenská spoločnosť sa doteraz nedokázala vyrovnať s demoralizujúcimi následkami takéhoto správania na verejnosť a vyhodnotiť ich vplyv na prudký rast nedôvery voči médiám hlavného prúdu.

Chcú médiá klamstvami vyvolať vojnu s Ruskom?

Pravda, odvtedy vyrástli noví, ešte sebavedomejší klamári. Člen Správnej rady Spoločnosti pre zahraničnú politiku Karel Hirman v Denníku N obvinil Rusko, že hľadá zámienku na vojnu, lebo predložilo nereálne požiadavky a samé nič neponúklo. Ale to je čistá a bezočivá lož. Moskva je totiž ochotná vyhovieť Západu presne v tom, čo ho najviac dráždi: za nerozširovanie NATO a stiahnutie vojsk aliancie z jej hraníc sľúbila ukončiť vojenské manévre v blízkosti svojich hraníc a nerozmiestňovanie rakiet krátkeho a stredného doletu. O tejto ponuke a tejto časti ruského návrhu sa však nikde v slovenských, ale ani v ďalších stredoeurópskych médiách nedočítate. Prečo? Je to predsa seriózny základ pre rokovania. Ak si niekto myslí, že Rusko nemá alebo nesmie mať žiadne bezpečnostné záujmy a ak ich aj má, že ich nemožno rešpektovať, tak má uvažovanie nacistického pohlavára. Všetkým autorom týchto choromyseľných úvah treba položiť priamu otázku, ako si predstavujú dialóg s Ruskom a či si ho vôbec nejako predstavujú. Lebo ak Martin Šimečka označuje veľmi zreteľnú komunikáciu ruských štátnych záujmov za „smrteľne nebezpečnú samoľúbosť Putina“ a keď znepokojenie Kremľa z toho, že Američania dodali Ukrajine stovky protitankových striel Javelin a na ceste je vojenský materiál za 125 miliónov dolárov, nazve „samoľúbou paranojou“ – potom si myslím, že je skôr na mieste pýtať sa na chorobopis tohto autora.

Z toho prudkého až šialeného rastu agresivity a hystérie našich médií ide doslova hrôza, ak si uvedomíte, že sa zo žurnalistiky vytratila elementárna súdnosť a zmysel pre spoločenskú zodpovednosť. My predsa nie sme vo vojne. A toto nie je Mníchov. Na jeseň 1938 západní spojenci neobkľúčili Nemecko a netlačili sa svojimi vojskami na jeho hraniciach. S ruskými červenými líniami nemusíme súhlasiť, ale tváriť sa, že neexistujú a neochota ich poznať je páchaním geopolitického harakiri. Náš najväčší expert na Rusko (nemýľte sa, nie je ním mediálne protežovaný Alexander Duleba) profesor Peter Juza v nejednej zo svojich prác vysvetľoval, že jadro ruskej bezpečnosti spočíva v otvorenom priestore Východoeurópskej roviny, ktorá znemožňuje vymedzenie výhodnej stálej obrannej línie. Preto boli hranice Ruska spočiatku také nestabilné. Aj s tým strategicky súviselo premiestnenie hlavného mesta z okraja ríše hlboko do vnútrozemia, teda z Petrohradu do Moskvy. Inak povedané, Rusi sa nemôžu cítiť bezpečne, ak im geopoliticky odrežú tzv. dneperský vektor. Niekto by mohol namietať, že vznik strategických zbraní znížil význam klasických geopolitických vektorov. To je síce pravda, ale len čiastočne, pretože jadrové zbrane sú prakticky nepoužiteľné a na rozdiel od NATO v Moskve nikdy neuvažovali, že by ich použili ako prví.

Podčiarknuté sčítané, diskusiu o ruskej otázke nemožno viesť spôsobom, že ak čo i len zaregistrujete ruský štátny záujem, nebodaj mu rozumiete, tak ste rusofil, putinofil, agent KGB a fanúšik sovietskeho impéria, ktoré chce Putin obnoviť v pôvodných hraniciach ZSSR – ako o tom blúzni nejeden novinársky psychopat. Toto je typ debaty, ktorú môžete viesť na uzavretom psychiatrickom oddelení, ale nemala by byť prípustná medzi inteligentnými nebodaj sčítanými ľuďmi, lebo nevychádza z argumentov, ale z predsudkov, bludov a preludov. Chcem veriť, že nám všetkým príčetným ľuďom stále ide o zníženie napätia, a nie o vyhrocovanie konfliktu. No samotná vôľa na to nestačí. Nemusíme podozrievať Spojené štáty, že chcú vojnu s Ruskom (aspoň v tejto fáze nie), ale vojenské konflikty v uplynulom storočí neraz vznikli práve vtedy, keď ich nikto nechcel, ale jednotliví aktéri sa správali tak, že vypuknutiu bojových akcií sa napokon nedalo zabrániť. Preto je tá situácia taká nebezpečná, a preto varujem pred vyhrocovaním vášní. Obraz, ktorý dnes ponúkajú západné médiá o situácii na rusko-ukrajinských hraniciach, jednoducho nezodpovedá realite. To už dávno nie je slovník studenej vojny, to je propagandistické vojnové bubnovanie, ktorého jednotlivé fázy opísal Carl von Clausewitz v klasickom diele O vojne. A to sa dokonca prenáša už aj mimo politickú rovinu. Donedávna sa rusofóbna scéna vyhovárala na to, že oni proti Rusku nič nemajú, že aj oni majú radi ruskú kultúru. Zvrátená ideologická polemika, ktorá sa pri príležitosti 200. výročia narodenia F. M. Dostojevského spustila v týchto končinách nie o geniálnom literárnom diele tohto spisovateľa, ale o jeho politických názoroch, signalizuje, že už svoj šovinizmus nemienia skrývať ani len za ruský balet.

Čo vidia Rusi

Ak nemá dôjsť k nejakému tragickému omylu s nedozernými následkami pre celý svet, musíme byť schopní dešifrovať aj to, ako vidí situáciu ruská strana. A Rusi vidia toto:

1. V zoskupení amerických vojsk na území Nemecka bolo obnovené velenie palebného útoku, ktoré počíta s rôznymi systémami úderných raketových zbraní.
2. V Poľsku sa vytvára infraštruktúra pre rozmiestnenie americkej obrnenej brigády a dokončuje sa protiraketový komplex Aegis Ashore.
3. V Rumunsku je už takéto zariadenie protiraketovej obrany v pohotovosti.
4. NATO na čele so Spojenými štátmi cielene zvyšuje rozsah a intenzitu cvičení v blízkosti Ruska, čoraz viac do nich zapája strategické letectvo a uskutočňuje cvičné odpaly jadrových rakiet na ruské objekty. Počet ich letov v blízkosti ruských hraníc sa viac ako zdvojnásobil.
5. Vo východoeurópskych krajinách je rozmiestnených 8 000 amerických vojakov a ich počet sa zvyšuje.
6. Napätie rastie nielen na západných, ale aj východných hraniciach Ruskej federácie. Rusko a Čína ostro protestovali proti rozmiestňovaniu amerických rakiet stredného doletu v Ázijsko-tichomorskom regióne. Peking dokonca pritvrdil a varoval, že NATO sa musí vzdať ideologických predsudkov a vynakladať väčšie úsilie na podporu medzinárodnej bezpečnosti. Návrh Moskvy týkajúci sa záruk bezpečnosti označili v Pekingu za krok, ktorý môže pomôcť obnoviť dialóg a zvýšiť globálnu bezpečnosť.
7. No a nemožno obísť ani správu ruského ministerstva obrany, podľa ktorej sa na Ukrajine už v tejto chvíli nachádza 120 zamestnancov amerických súkromných vojenských spoločností, ktoré riadia výcvik ukrajinských špeciálnych jednotiek.

Môže Rusko čítať takéto signály inak ako priame ohrozenie svojej bezpečnosti? Podľa mňa je to vylúčené. Z tejto situácie je úplne jasné, že ak nechceme doviesť tento vývoj k otvorenej vojne, obe strany musia vypustiť paru a byť pripravené na vzájomné ústupky. Žiaľ, naša zahraničná politika v tejto situácii absolútne nevyužíva svoju tradičnú komparatívnu výhodu, ktorou boli ešte pred pár rokmi dobré vzťahy tak s Kyjevom ako aj s Moskvou. Vzťahy s Ruskom sa zhoršili až do takej miery, že Putin musel pri nástupnej audiencii pripomenúť nášmu veľvyslancovi, že sú veľmi zlé a že vidí potenciál na ich zlepšenie. Lenže na slovenskej strane nemá na to partnera. Ministerské duo Korčok – Naď je tak otvorene proamerické, až si známy novinár Dag Daniš položil otázku, že si nevie predstaviť, ako títo dvaja pri vyjednávaní vojenskej zmluvy so Spojenými štátmi obhajovali slovenské záujmy. A prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá je povestná svojou neochotou pomenúvať veci priamo a úsilím každú záležitosť údajne „citlivo vnímať“, má odrazu vo vzťahu k Rusku umŕtvené všetky zmysly, lebo na jeho adresu sa vyjadruje tvrdo, bez empatie a v kŕčovitých frázach, ktoré popreberala od dvoch spomínaných ministrov. Keď Čaputová ostro odmietla ruské návrhy neprijať do NATO ďalšie postsovietske štáty s tým, že „každý štát má právo vybrať si vlastné bezpečnostné partnerstvá a žiadne tretie štáty mu v tom nemôžu brániť, lebo by to bolo v rozpore s právom na vlastnú suverenitu“ – bolo mi jasné, že to nemá z vlastnej hlavy a že nevie, o čom hovorí.

Rozširovanie NATO nezvýši bezpečnosť, ale konfrontáciu

Po prvé, prijatie Ukrajiny a Gruzínska nikdy nebolo v pláne. Ostatné členské štáty tým prekvapil americký prezident George W. Bush na summite NATO v Bukurešti v roku 2008, keď bez porady s partnermi navrhol obom bývalým sovietskym republikám členstvo v Severoatlantickej aliancii. Priamo na rokovaní narazil na tvrdý odpor Paríža a Berlína, ktoré to zmietli zo stola a aby si americký prezident zachoval tvár, do záverečného komuniké vniesli neurčitú formuláciu, že dvere zostávajú otvorené. V kľúčových európskych štátoch, kde funguje reálna politika a diplomacia, veľmi dobre vedia, že prijatie Ukrajiny by bola politická samovražda. Moskva im vlastne ponúkla elegantný spôsob, ako sa tohto bremena zbaviť. Na čele našej republiky však nestojí predvídavý štátnik, ale zahraničnopolitický analfabet, ktorý by bol pre prijatie Ukrajiny do NATO ochotný riskovať vojnu. Druhý rozmer kauzy, ktorý Zuzana Čaputová neberie do úvahy, je samotný spôsob prijímania krajiny do NATO. Tento vstup musia schváliť všetky členské štáty, takže nie je pravda, že kandidátovi v členstve nikto nemôže brániť a že je to len jeho suverénne rozhodnutie. Kto to tvrdí, klame si do vrecka, ale keď to hlása hlava štátu, zavádza verejnosť. Medzinárodná bezpečnosť je buď nedeliteľná alebo neexistuje. Ak si Zuzana Čaputová po dva a pol roku vo funkcii stále predstavuje, že Severoatlantická aliancia nemusí brať ohľad na nikoho a na nič, tak by ju mal niekto veľmi rýchlo uviesť do obrazu. V skutočnosti žiadne prijatie do NATO sa doteraz neobišlo bez tichého súhlasu Ruska. Moskva navonok vyjadrila oficiálny odmietavý postoj, ale ten bol určený skôr pre domáce publikum, v skutočnosti dala procesu rozširovania neochotne vždy zelenú. Podráždenejšia bola len pri vstupe Čiernej Hory, ale to skôr preto, že v tomto prípade sa NATO po prvýkrát prestalo hrať na „suverénne rozhodnutie krajín“ a Podgoricu do svojich radov doslova dokopala – aj za cenu, že väčšina obyvateľstva bola proti a čiernohorská vláda krvavo potlačila masívny protest odmietajúci členstvo v Severoatlantickej aliancii. Ale tentoraz ide o niečo iné.

Vojenská zmluva s USA nie je dohoda, ale diktát

Nejde len o to, že Moskva z historických, kultúrnych, geopolitických, ekonomických a bezpečnostných dôvodov nikdy nepripustí, aby rusko-ukrajinská hranica bola civilizačnou hranicou NATO a novou železnou oponou. Nám musí ísť prednostne o to, že ak budeme ignorovať ruské bezpečnostné záujmy, nemôžeme sa cítiť bezpečne ani my. Je tragické, ak máme štátnych predstaviteľov, ktorým údajne leží na srdci „suverenita“ Ukrajiny, ale tú našu zapredajú za misu šošovice. Bezpodmienečný súhlas hlavnej veliteľky ozbrojených síl Zuzany Čaputovej s navrhovanou vojenskou zmluvou s USA považujem za škandál. Niet najmenší dôvod na to, aby boli na Slovensku rozmiestnení americkí vojaci, aby sme im odovzdali naše vojenské letiská, aby sme nemali právo kontrolovať ani osoby, ktoré sem prichádzajú, ani zbrane, ktoré tam skladujú, aby sa na nich nevzťahovala naša jurisdikcia a aby sme im ešte aj zabezpečili bezplatný prenájom pozemkov a komunikácií. Ale to je zrada. Ministri zahraničných vecí a obrany nevedia ani zrozumiteľne vysvetliť, prečo sme museli uzavrieť takúto dohodu, ktorú nám evidentne vnútila americká strana, aké sú vôbec výhody tohto kroku s ďalekosiahlymi následkami. Ak hovoria, že nám za to pomôžu s opravou letísk, tak sú smiešni. Tú sumu predsa pri Matovičových lotériách a podobných plytvaniach verejnými zdrojmi hravo dokážeme zaplatiť z vlastných zdrojov – a bez takýchto diabolských záväzkov. Ak to minister obrany Jaro Naď zdôvodňuje tým, že sme poslednou krajinou na východnej hranici NATO, ktorá nemá amerických vojakov, tak podobne zdôvodňoval prítomnosť sovietskych okupačných vojsk Vasiľ Biľak. A ak sa šéf diplomacie Ivan Korčok vyhovára, že tu budú len „prechodne“, tak aj dohoda o pobyte sovietskych vojsk hovorila o tom, že tu budú „dočasne“ a tá dočasnosť trvala 23 rokov. A ak sa vykrúca, že je to iné ako v roku 1968, lebo teraz sme to uzavreli „dobrovoľne“, no tak nech otestuje tú suverenitu v rozhodovaní a celú zmluvu odmietne, lebo je pre Slovenskú republiku maximálne nevýhodná, poškodzuje naše štátne záujmy a robí z nás terč a predsunutú základňu prípadnej vojny na východe. Toto, čo robíme, je balansovanie na hrane vojny. Ak sa s Rusmi naduto odmietneme baviť, dáme im najavo, že nerešpektujeme ich bezpečnostné obavy, dovolíme, aby boli naše základne de facto okupované Američanmi, potom Rusi rozmiestnia nové zbraňové systémy namierené aj na nás a bude neskoro rozčuľovať sa nad tým, prečo to urobili.

Známy britský publicista Edward Lucas napísal článok, ktorý uverejnila aj slovenská tlač, v ktorom vyzýva, aby sme dali prednosť kolektívnej bezpečnosti dohodnutej v Helsinkách roku 1975, lebo Jaltská konferenca z roku 1945 rozdeľujúca sféry vplyvu je zo starého sveta. Neviem, či je to demagógia alebo povrchné vedomosti, ktoré Lucasovi neumožnili uvedomiť si, že aj Helsinki sú „zo starého sveta“, zo sveta studenej vojny a bipolárneho rozdelenia planéty. Ak to myslí s uvoľňovaním napätia úprimne, mám pre neho iný návrh: dajme prednosť Parížu a jeho Charte pre novú Európu z novembra 1990. Práve ona totiž ukončila studenú vojnu a vytýčila ciele spoločnej nedeliteľnej bezpečnosti bez vojenských blokov. Treba si klásť otázku, prečo túto veľkolepú víziu Západ tak rýchlo opustil a Gorbačova a spolu s ním aj všetky demokratické sily v Rusku podrazil.

Cestu ukázalo aj vyše 50 laureátov Nobelovej ceny (medzi ktorými je napríklad britský matematický fyzik Roger Penrose alebo tibetský duchovný vodca XIV. dalajláma), ktorí vyzvali všetky členské štáty OSN, aby znížili počas piatich rokov svoje vojenské výdavky o 2 percentá a polovicu z týchto ušetrených peňazí vložili do globálneho fondu na boj proti klimatickej zmene, extrémnej chudobe a pandémiám. Táto „mierová dividenda“, tento minimalistický cieľ by len v rokoch 2025 – 2030 priniesol sumu presahujúcu jeden bilión dolárov (tisíc miliárd). Porovnajte to s cieľmi našej prezidentky a vlády, ktorá chce výdavky na zbrojenie stoj čo stoj zvyšovať… Je čas nahlas povedať takýmto politickým dobrodruhom, že stačilo. Je čas vrátiť sa k politike, ktorá bude uprednostňovať spoluprácu pred konfrontáciou, odzbrojenie pred zbrojením a mier pred vojnou. Je čas odpútať sa od mentality 20. storočia.