Spor Maďarska a Poľska s Európskou úniou je dobojovaný. Ako dopadol? Kto naozaj vyhral?
Spor Maďarska a Poľska s Európskou úniou je dobojovaný.
Ako dopadol? Kto naozaj vyhral?
Brusel 12. decembra 2020 (HSP/Foto:TASR/AP-Olivier Hoslet, Pool via AP)
Európska únia sa vyhla vážnej kríze a napokon sa dohodla na rozpočte EÚ na najbližšie roky. Svoje „áno“ tentoraz už povedali aj Maďari a Poliaci, ktorí s dohodou vyjadrili spokojnosť. Kto napokon v spore o „právny štát“ ustúpil?
Na snímke maďarský premiér Viktor Orbán (vpravo) sa rozpráva s poľským premiérom Mateuszom Morawieckým
Maďarsko a Poľsko doposiaľ blokovali prijatie rozpočtu EÚ na roky 2021 – 2027, ako aj osobitného „Fondu obnovy“ zriadeného na zmiernenie dopadov koronakrízy na členské krajiny EÚ v objeme 1,8 bilióna eur. Dôvodom bola skutočnosť, že EÚ sa rozhodla podmieniť vyplácanie týchto peňazí členským krajinám tým, že tieto dodržiavajú „zásady právneho štátu“.
Čo sa Maďarom a Poliakom nepáčilo? Vysvetlil to napríklad predseda strany Smer-SD Robert Fico: „Veto Maďarska a Poľska malo svoj zmysel. Tieto krajiny oprávnene tvrdili, že takéto nariadenie by mohlo byť zneužité, napríklad proti krajinám, ktoré nesúhlasia s povinnými kvótami pre migrantov. Schéma by bola jednoduchá. Nesúhlasíš s niečím, čo chcú veľké krajiny? Tak ti niečo nájdeme, ako porušuješ právny štát a nebudeme ti vyplácať EÚ fondy. Tak si rozmysli, či chceš alebo nechceš povinné kvóty.“
Ide o migrantov? Ale kdeže, hystericky sa smejú agenti
Predstavitelia junty, ktorá vládne na Slovensku, ako napríklad minister zahraničných vecí Ivan Korčok alebo predseda Výboru Národnej rady SR pre európske záležitosti Tomáš Valášek, hovoria, že je absurdné spájať podmienenosť čerpania európskych peňazí „právnym štátom“ s migračnými kvótami. Lenže príslušníci opačného politického tábora, a nielen na Slovensku, tvrdia, že práve tu môže byť pes zakopaný.
Nedávno napríklad v Českej televízii na názor (to ani nebola otázka) silne zaujatej moderátorky, že dodržiavanie princípov právneho štátu vôbec nesúvisí s témou migrácie, odpovedal český europoslanec Ivan David: „Súvisieť to samozrejme môže práve preto, že týmto spôsobom je možné vysvetľovať tie ,európske hodnoty‘: že medzi európske hodnoty patrí solidarita – a odmietanie migrantov môže byť interpretované ako narúšanie solidarity. Tak to jednoducho je a vôbec sa nečudujem, že Maďarsko má taký názor, pretože rovnako ako Poľsko je povinné obhajovať záujmy ľudí vo svojej krajine,“ povedal David.
Vec veľmi ležala na srdci aj známemu americko-židovsko-maďarskému manipulátorovi a špekulantovi Georgeovi Sorosovi (písali sme o tom tu: https://www.hlavnespravy.sk/co-napisal-soros-orbanovi-a-co-odpovedal-orban-sorosovi-zaujimave-citanie/2363096 ), čo Fico okomentoval: „Keď sa do tohto sporu medzi Poľskom, Maďarskom a zostatkom EÚ vmiešal aj Soros, tak nepochybujem, že išlo aj o migráciu, lebo Soros by do EÚ navozil všetkých migrantov sveta.“
Čo bolo v dohode?
Na rozhodnutie EÚ v takejto vážnej veci treba súhlas všetkých členských štátov EÚ, situácia preto bola niekoľko mesiacov veľmi napätá. Na tohtotýždňovom samite lídrov EÚ však k dohode napokon došlo.
Aká teda bola? Ako to už v prípade eurodohôd býva, pre zachovanie fazóny pred voličmi sú vždy navonok kompromisom, víťazstvom obidvoch strán, pričom každá zo strán pripisuje víťazstvo výlučne sebe. Tak to je aj v tomto prípade. Lenže, ako to už v prípade takýchto dohôd býva, aj tentoraz jedna strana v skutočnosti získala a druhá stratila.
Čo sa vlastne dohodlo? Európske peniaze a peniaze z „Fondu obnovy“ môžu od januára dostať len krajiny, ktoré dodržiavajú pravidlá právneho štátu, zhodli sa na tom predstavitelia všetkých 27 členských krajín. To je základná informácia, podľa ktorej sa dá konštatovať, že EÚ dosiahla, čo chcela. Keď sa však pozrieme na vec bližšie, zistíme, že vec je zložitejšia.
EÚ a jednotlivé členské krajiny sa v dohode zaväzujú, že budú dodržiavať všeobecné pojmy ako právny štát a ľudské práva. Lenže to predsa už dávno je deklarované aj v Zmluve o EÚ a mnohých ďalších dnes platných dokumentoch. Teda vlastne žiadna nová požiadavka tu nepribudla. Ak by sa niekomu zdalo, že nejaká krajina uvedené pravidlá nedodržiava, musel by spustiť mechanizmus na ochranu európskeho rozpočtu, ktorý tvorí podstatu dohody.
Jadro pudla: mechanizmus na ochranu európskeho rozpočtu
Tento mechanizmus je zasadený do určitého rámca viacerými dôležitými formuláciami. Predovšetkým deklaruje, že rešpektuje zvrchovanosť, národné špecifiká a ústavu členských krajín a nebude nikoho diskriminovať. Nebude platiť retroaktívne, čiže nebude sa vzťahovať na žiadne záležitosti súvisiace s doterajším čerpaním európskych peňazí.
Ak bude mechanizmus na ochranu európskeho rozpočtu aktivovaný, dotknutý štát sa môže obrátiť na Súdny dvor EÚ, aby rozhodol o oprávnenosti sankcií. Až do vynesenia rozsudku sa sankcie uplatňovať nebudú. Komentátori zdôrazňujú, že to rozhodovanie môže trvať aj roky, pričom parlamentné voľby v Maďarsku majú byť na jar 2022 a v Poľsku na jeseň 2023… Okrem toho sa členský štát môže obrátiť so žiadosťou o posúdenie prípadu aj na Radu EÚ tvorenú lídrami členských štátov. Kým Rada EÚ nevydá jednomyseľné stanovisko, sankcie sa neuplatnia.
V situácii, že by mechanizmus naozaj niekto chcel použiť, pre brániacu sa krajinu je v texte dohody zrejme najdôležitejšia formulácia, že mechanizmus môže byť na členskú krajinu použitý iba v prípade, ak výhrada voči tej krajine nejako súvisí s európskymi financiami. Teda mechanizmus má len chrániť rozpočet EÚ a finančné záujmy EÚ pred spreneverou, korupciou a konfliktom záujmov. Nie je možné vyčítať členskému štátu akékoľvek iné porušenie pravidiel právneho štátu a demokracie a na tomto základe mu neumožniť čerpanie fondov EÚ. Rozširovať pôsobnosť tohto mechanizmu aj na ďalšie oblasti a prípady nebude možné.
Z uvedeného vyplýva, že mechanizmus nebude možné použiť (zneužiť) proti krajinám s odlišným postojom k hodnotovým otázkam, otázkam národnej bezpečnosti a mnohým ďalším, medzi ktoré nepochybne patrí napríklad aj otázka migrácie.
Kto teda vyhral?
Aj predsedovia vlád Maďarska a Poľska Viktor Orbán a Mateusz Morawiecki dohodu interpretujú tak, že čerpanie európskych peňazí nebude podmienené ideologicky a prezentujú výsledok ako svoje veľké víťazstvo. Naopak korporátne médiá na Slovensku i vo svete o veci informujú málo, vlažne a neurčito, ale v tom zmysle, že EÚ dosiahla, čo potrebovala. Mnohí pozorovatelia sa však stotožňujú s názorom, že už len samotný fakt, že Soros hneď zaútočil na nemeckú kancelárku Merkelovú, prezrádza, že bruselskí služobníci svoju úlohu nesplnili a Maďarsko a Poľsko ťahali v spore s EÚ za dlhší koniec povrazu.
V tejto súvislosti si treba osobitne všímať správanie predstaviteľov Slovenskej republiky, ktorí sa bezvýhradne priklonili na stranu Bruselu. Ich postoj pôsobí dojmom, že sa ani neodvažujú mať na vec nejaký názor a radšej mlčia, lebo vedia, že každé vyjadrenie k tejto veci by tak či onak niekoho nahnevalo: buď Slovákov, voličov, alebo, na druhej strane, tútorov v centrále.
Pre koho teda je dohoda úspechom? To záleží na tom, čo bolo skutočným cieľom sporiacich sa strán. Ak dôvodom toho, prečo EÚ tak trvala na podmienke dodržiavania „právneho štátu“ pri čerpaní „európskych peňazí“, bolo naozaj to deklarované dodržiavanie zásad právneho štátu v súvislosti s ochranou európskych financií, tak sa dohoda sa skončila pre EÚ úspešne: peniaze budú môcť byť vyplácané iba tým krajinám, u ktorých ostatné štáty uznajú, že vykazujú také znaky právneho štátu, ktoré zabezpečia, že peniaze európskych daňových poplatníkov nebudú rozkrádané (tu by sa azda žiadalo doplniť formuláciu „v miere väčšej ako je štandardom“).
Ak bolo cieľom EÚ niečo iné, napríklad dosiahnutie novej úrovne ovládania členských krajín, tak je úspešnosť tejto „misie“ otázna. Vznikla jedna z tých nemastných-neslaných deklarácií, ktoré v podstate nedeklarujú oveľa viac, než to množstvo iných dokumentov podpísaných v minulosti. Tak či onak, je tu ďalší nástroj, ktorým EÚ môže členské štáty vydierať – i keď v tejto chvíli nevieme, nakoľko použiteľný a efektívny.
Nebáť sa a nebyť otrokom
Napriek tomu, že v EÚ tak isto ako kdekoľvek inde platí, že o tom, čo je právo, rozhoduje sudca a nie súdený, v prípade tejto dohody sa zdá, že obvinená krajina má pomerne veľké možnosti cez Súdny dvor EÚ či Radu EÚ uvalenie sankcií úspešne odďaľovať a vyjednávaním situáciu dostať z „horúcej fázy“ do nejakého druhu patovej situácie.
Ak je pravda to, o čom sú presvedčení mnohí „konšpiračne“ (alebo realisticky?) uvažujúci ľudia, že tu v konečnom dôsledku malo ísť najmä o možnosť nanútiť východoeurópskym krajinám neakceptovateľné veci ako sú migranti alebo LGBT agenda, tak sa dá konštatovať, že EÚ svoj cieľ nedosiahla.
Naopak, Maďari a Poliaci dosiahli dohodu, z ktorej jasne vyplýva, že nárok na svoje europeniaze budú mať, aj keď bude Brusel namietať proti porušeniam demokratických princípov v inom kontexte, než je ochrana európskych peňazí pred tunelovaním: napríklad v prípade ochrany slobody tlače, volebných pravidiel a pod.
Odvážny a nekompromisný boj Maďarska a Poľska sa ukázal byť veľmi statočným a múdrym krokom, za ktorý im môžu byť naozaj vďačné všetky ostatné európske krajiny, kde sa ešte nezačala postupná výmena obyvateľstva za nepôvodných prisťahovalcov.
Ukázalo sa, že aj malé a slabé krajiny, ak si za svojich predstaviteľov zvolia ľudí, ktorí robia to, čo je ich úlohou – pracovať v prospech občanov svojej krajiny – tak ešte stále majú v rukách dosť právomocí, aby si svoje záujmy mohli ochrániť. Zatiaľ.
Zdá sa, že túto bitku vyhrali vlastenecké a národné sily Európy. Vojna sa však ani zďaleka neskončila.
Ivan Lehotský
