České národní listy

Na potulkách Hornou Lužicou

Tunajší ľud má šťastnú povahu, za ktorú pravdepodobne vďačí zdravému podnebiu. (Christian Nikolaus Naumann, 1790). Túto charakteristiku obyvateľov Hornej Lužice a napokon aj samotnej krajiny vyslovil nemecký osvietenecký básnik, magister filozofie Christian Nikolaus Naumann pred viac ako dvesto rokmi. Autor výroku celkom iste vedel, o čom hovorí. Narodil sa v Budyšíne (v roku 1720), no pochodil prakticky celé Nemecko. Po absolvovaní gymnázia v rodnom meste študoval právo na univerzitách v Lipsku, Rostocku, Lübecku a Hamburgu a filozofiu v Jene. V Hornej Lužici, v Zhorelci (Görlitz), našiel napokon po pomerne turbulentnom živote aj miesto svojho posledného odpočinku. O tom, ako to v súčasnosti na Hornej Lužici vyzerá a či jej obyvatelia sú naozaj takej šťastnej letory, ako naznačuje básnik, sme sa vybrali zistiť osobne v sobotu, 21. júna roku 2014.

Našu malú skupinku členov Matice českej a Spoločnosti priateľov Lužice si takmer hneď za česko-nemeckou hranicou vzal pod patronát skúsený sprievodca a obetavý človek, Hornolužičan Jurij Šołta. Bola to správna voľba. Nielenže je pán doktor Šołta Lužický Srb s hlbokým povedomím svojej národnosti, no má aj blízko k českému jazyku a kultúre, keďže pred viac ako 50 rokmi študoval v Prahe a stále dobre hovorí po česky. Nebyť jeho, sotva by sme sa tak detailne zoznámili s klenotmi Hornej Lužice, ktoré azda nevystupujú na zozname popredných turistických zaujímavostí Saska, to však neznamená, že by nemali svoju historickú hodnotu a že by boli pre návštevníka azda menej atraktívne. Práve naopak. To, čo sme za jeden deň na Hornej Lužici videli, možno považovať bez preháňania za perly. Perly skryté v útrobách Lužice.

Wutrobnje witajće w Hornjej Łužicy! – Srdečne vitajte v Hornej Lužici!

Horná Lužica je prihraničná oblasť, ktorá leží v susedstve troch krajín: Českej republiky, Nemecka a Poľska. Najväčšia časť Hornej Lužice prináleží slobodnému štátu Sasko. Jej hranice prebiehajú na východe pozdĺž rieky Nisy, na severe medzi mestami Wojerecy (Hoyerswerda) a Łuta (Lauta) a na juhu približne po hranici s Českou republikou. Centrom Lužice je mesto Budyšín (Bautzen), najväčším mestom je Zhorelec (Görlitz).

Hornú Lužicu obýva približne 780 tisíc obyvateľov, z toho asi 20 tisíc hovorí po lužicko-srbsky. V dôsledku lužickosrbského, českého, saského a sliezskeho vplyvu sa tu v toku storočí zrodila nesmierne bohatá a svojrázna kultúra. Niet divu, že všetky zmienené etniká a určite aj ďalšie, o ktorých najlepšie vedia dejiny, mali odpradávna záujem o tento región. Lebo Horná Lužica má doslova všetko, čo si človek môže priať. Lúče slnka hladkajú lány zlatistého obilia, ktoré sa tiahnu, kam len oko dovidí, ich jednoliatosť kde-tu prerušujú šťavnato-zelené pásy stromov a kríkov. Na obzore sa kľukatí Hornolužická vrchovina. Cez žírne polia a lúky sa prepletajú potoky a riečky. Zátišia stromov často ukrývajú rybníky, ktoré dodávajú okolitej krajine trocha melancholický, prevlhnutý nádych. V krajine zušľachteného stepného charakteru sú ako pestré kvety na lúke roztrúsené osady, dediny a mestá. Pri vstupe do lokalít, kde žije lužicko-srbské obyvateľstvo, nás vítajú dvojjazyčné tabule.

Slávna minulosť Hornej Lužice – hornolužická hansa

Stvoriteľ v Lužici naozaj nešetril a nadelil jej zo svojich darov zo všetkého po troche. Nielen dnes, ale aj v stredoveku mal tento región strategický a obchodný význam a svoje hospodárske kvality. Cez Hornú Lužicu viedlo viacero dôležitých obchodných ciest, z ktorých najvýznamnejšia bola Via Regia. Bohatstva a významu Lužice si boli vedomí aj susedia, aj preto sa tento región často stával predmetom ich zištných záujmov. V 14. storočí sa situácia vyhrotila natoľko, že si šesť bohatých hornolužických miest: Budyšín (Bautzen), Zhorelec (Görlitz, Zgorzelec), Kamjenc (Kamenz), Lubań, Lubij (Löbau) a Žitava (Zittau) vytvorili zväz na spoločnú obranu svojich obchodných zámerov a na ochranu obchodných ciest, z ktorých profitovali. Vznik hornolužického šestimestia sa datuje do roku 1346. Hornolužická hansa – šestimestie dosiahla najväčší rozkvetu, keď bola pod ochranou cisára Karola IV. Z čias blahobytu doteraz zostali v mestách šestimestia skvostné radnice a meštianske domy, majestátne kostoly a opevnenia. Všetko spolu vytvára jedinečnú atmosféru, v ktorej sú veľké dejiny Lužice prepletené so súčasnosťou.

Minulosť nedávna, nie veľmi slávna, no stále aktuálna

Náš sprievodca hornolužickými krajmi, pán Šołta, nám cez výklad o jednotlivých pamiatkach umožnil nahliadnuť aj do novšej histórie Hornolužičanov, pričom sa úplne samozrejme vynorili súvislosti so staršími obdobiami, lebo je napokon všeobecne známe, že minulosť, prítomnosť aj budúcnosť spolu navzájom súvisia a sú akoby previazané jedným vláknom. Dozvedeli sme sa, že aj po Lutherovej reformácii v 16. storočí Lužickí Srbi v Hornej Lužici zotrvali prevažne pri katolíckej viere, väčšina nemeckého obyvateľstva Lužice však prijala evanjelickú vieru. Osady Hornej Lužice: Wotrow, Baćoń, Njebjelčicy, Pančicy a ďalšie, zostali katolícke. Do 2. svetovej vojny lužické katolícke deti z okolia chodili do základnej školy v osade Wotrow, kde sa vyučovalo v lužickej srbčine, a nemecké deti zas do nemeckých škôl. Ešte v roku 1940, keď pán Šołta nastúpil do 1. triedy základnej školy v osade Wotrow, v triede bolo len sedem prvákov, on sám, ani žiaden z jeho spolužiakov nevedel po nemecky. Pomery sa však začali prudko meniť. Dostali nemeckého učiteľa, ktorý nehovoril lužickou srbčinou, len po nemecky. Učiteľ im čoskoro zakázal hovoriť rodnou rečou, dokonca aj cez prestávky. Keď žiaci zákaz porušili, nasledoval trest. Tu sa našincovi natíska porovnanie s pomermi na Slovensku v rámci Uhorska na začiatku 20. storočia. V období vlády nacistického režimu v Nemecku lužicko-srbských katolíckych duchovných prenasledovali, väznili a mnohí skončili v koncentračných táboroch. Príčiny si režim našiel ľahko, napríklad vyjadrenie sa proti použitiu násilia, útoky na štát a stranu, dušpastierstvo u cudzincov, zajatcov, čítanie encykliky, ktorú režim zakázal, ovplyvňovanie mládeže, ktoré nebolo v súlade s vládnou ideológiou, pomoc pri úteku, obhajoba práv Lužických Srbov. S útlakom lužických duchovných v časoch fašistického režimu sme sa podrobne zoznámili na výstave s názvom Katolícki duchovní za čias nacistického režimu, ktorá bola nainštalovaná vo farskom kostole v obci Radwor (Radibor). Napočítali sme dvanásť lužických kňazov, ktorí boli prenasledovaní nacistickým režimom, z nich kňaz Alojs Andricki (1914–1943), pochádzajúci z Radwora, zomrel v roku 1943 v koncentračnom tábore Dachau, bol blahorečený v roku 2011. Nacistický režim sa všemožne snažil o odnárodnenie Lužických Srbov. Postupovalo sa podľa osvedčeného vzorca: lužických farárov a učiteľov prekladali do nemeckých oblastí a do oblastí s lužickým osídlením presúvali nemeckých kňazov a učiteľov.

Po 2. svetovej vojne prišlo k väčšej migrácii obyvateľstva a do oblastí, kde Lužičania tvorili voľakedy väčšinu, sa prisťahovalo vo zvýšenej miere nemecké obyvateľstvo. Tento jav bol častý najmä v mestách, príkladom je mesto Kamjenc, ktoré sme tiež navštívili. V súčasnosti sa v týchto mestách znova zväčšuje zastúpenie lužicko-srbského obyvateľstva, ktoré sem prichádza z okolitých dedín. V dôsledku úbytku obyvateľstva na vidieku v Hornej Lužici však prichádza na druhej strane k zlučovaniu osád a farností. Pretože je všeobecný nedostatok kňazov, stáva sa, že do lužicko-srbských farností je pridelený nemecký duchovný, ktorý nedokáže viesť bohoslužby v ich jazyku. Teda, hoci je, na šťastie, situácia trocha iná, starosti s udržaním lužicko-srbského povedomia majú naši priatelia doteraz.

Na Hornej Lužici sme sa vydali doslova po slovanských stopách, ktoré nás v krátkom oblúku viedli od minulosti do súčasnosti. Navštívili sme osady Wotrow (Ostro), Njebjelčicy (Nebelschütz), Baćoń (Storcha), Radwor (Radibor) a mesto Kamjenc (Kamenz), všetko osídlenia, kde žili a dodnes žijú Lužickí Srbi. Miléniový pomník – súsošie sv. Cyrila a Metoda pri Baćońe zhmotňuje jasné a vedomé prihlásenie sa Lužických Srbov k slovanstvu.

Wotrow (Ostro)

je samostatná osada, v ktorej všetci obyvatelia hovoria po lužicko-srbsky. Uprostred obce stojí katolícky kostol sv. Bena z roku 1722, vystavať ho dal biskup Jakub Wóski. Kostol je obklopený cintorínom s náhrobkami, na ktorých sú napospol lužicko-srbské nápisy, na ňom svoj večný sen sníva lužicko-srbský básnik, dramatik a prozaik Jakub Bart--Ćišinský (1856–1909). Písal výhradne v svojom rodnom jazyku – hornolužičtine. Udržiaval kontakty s českými spisovateľmi, najmä s Jaroslavom Vrchlickým. Bart-Ćišinský bol kňaz-rebel, preto aj takmer celý život zostal kaplánom. Keď zomrel, farníci mu postavili najskôr len jednoduchý náhrobný kameň s anjelom, až po 60 rokoch mu nainštalovali pamätník s reliéfom hneď pri vstupe do kostola svätého Bena.

Kamjenc (Kamenz)

V hornolužičtine mesto na menšom kameni užíva dnes často aj prídomok Lessingovo mesto. Je tomu tak preto, lebo v Kamjenci sa v roku 1729 narodil osvietensky básnik, filozof a dramatik Gotthold Ephraim Lessing (zomrel v 1781 v Braunschweigu). Lessingova babička bola Lužická Srbka, otec pôsobil v Kamenci viac ako 50 rokov ako evanjelický kňaz. Dnes v Kamenci žije približne 17 tisíc obyvateľov a je potešiteľné, že v posledných rokoch sa tu znova začal zväčšovať podiel Lužičanov. V meste sú dva význačné kostoly: kostol svätej Anny a svätej Márie. Kostol sv. Anny v súčasnosti slúži ako sakrálne múzeum, je starostlivo zreštaurovaný zvonka aj zvnútra, pri čom je viditeľná snaha zachovať čo najviac prvkov z pôvodnej architektúry. Kostol svätej Anny bol kláštorný kostol, no po nástupe reformácie, približne v 60. rokoch 16. storočia, bol kláštor zrušený a kostol odovzdali evanjelickému lužicko-srbskému obyvateľstvu. Bohoslužby v hornolužičtine sa tu konali ešte na začiatku 20. storočia, potom boli nahradené nemeckými. V súčasnosti sa v Kamjenci už neodbavujú bohoslužby v lužickej srbčine. Kostol svätej Anny doslova hýri prekrásne vyrezávanými drevenými oltármi zo začiatku 16. storočia. Mnohý návštevník iste zatúži posadiť sa do drevených ručne vyrezávaných a maľovaných lavíc: dvojsedadiel a trojsedadiel zo 17. storočia. Sú zachované v pôvodnom stave; ako súčasť kombinovaného erbu sme našli aj znaky českého kráľovstva. Neskoro gotická stavba kostola sv. Márie z rokov 1275–1480 stojí na Lessingovej ulici, Lessingovej vari preto, lebo práve v tomto chráme v roku 1729 pokrstili priekopníka nemeckého osvietenstva. Už z diaľky láka k návšteve kostola neskorobaroková 63 metrov vysoká veža. Chrám je veľmi komplikovane stavaný, ide o štvorloďový halový kostol, ktorému dominuje hlavný neskorogotický vyrezávaný oltár z roku 1519, pod ním je pôsobivá vyrezávaná Posledná večera so všetkými apoštolmi (na rozdiel od kostola sv. Anny, kde v zastúpení apoštolov chýba Judáš); čo je pozoruhodné, na Poslednej večeri u sv. Márie sú zastúpené aj zvieratá: tučná biela myška a psík, pravda, v dostatočnej vzdialenosti od seba. Vo víťaznom oblúku pred vstupom do svätyne je nainštalovaný masívny kríž a nad ním defilé apoštolov. Takéto inštalácie nie sú v nemeckých kostoloch bežné, podobne ako v slovenských a českých zemiach. Na Slovensku možno vidieť inštaláciu ukrižovania napríklad v drevenom kostolíku sv. Františka z Assisi v Hervartove a v niektorých kostoloch na Spiši. Skvostom kostola sv. Márie je pôvodné gotické sanktuárium a pôvodné kamenné sedadlá pre cirkevných hodnostárov; kazateľnica kameneckého remeselníka Andreasa Dresslera je zas symbolom kresťanskej znášanlivosti, lebo je darom katolíckeho starostu evanjelickému chrámu. Kostol sv. Márie je dodnes funkčný, konajú sa tu tak bohoslužby ako aj koncerty.Na kameneckom hlavnom námestí stojí pôsobivá radnica z červených tehál a s vežou a luxusný hotel Zlatý jeleň, hotel ako jediná budova vraj zostal úplne ušetrený pri veľkom požiari, ktorý zachvátil mesto v roku 1842. Hoci sa v Kamjenci nezachoval Lessingov rodný dom, mesto svojím slávnym rodákom doslova žije. V roku 1936 dalo postaviť Lessingovo múzeum, v blízkosti ktorého je busta básnika a parčík so stĺpom, na ktorom si návštevníci môžu prečítať Lessingove výroky a odporúčania do života. Mnohé sú platné doteraz a mohli by sme si ich aj vziať k srdcu. Vari možno niečo namietať voči: Radosť a potešenie sú rovnako dôležité ako práca. Nič nie je naozaj veľké, čo nie je pravdivé? Na pamiatku veľkého osvietenca sa v Kamjenci každý rok koná festival a pod osvietencovou záštitou sa udeľujú rôzne ceny, napríklad Lessingova cena za preklad, za kritiku a ďalšie.

Njebjelčicy (Nebelschütz)

Červený barokový kostol sv. Martina z 18. storočia a cintorín v Njebjelčiciach sa vyznačujú nielen zaujímavou architektúrou, vari ešte známejšie sú tým, že sú zástavkami počas veľkonočných jázd Lužických Srbov. Približne od konca 15. storočia pretrváva na veľkonočnú nedeľu v Lužici zvyk, že si určité dve (párové) obce oznamujú radostnú zvesť zmŕtvychvstania Krista. Muži oblečení v čiernych zvrchníkoch, s cylindrami na hlave, vyrážajú na slávnostne ozdobených koňoch odovzdať radostnú zvesť obyvateľom partnerskej obce. Partnerom Njebjelčíc je osada Wotrow. V časoch svojej mladosti sa na veľkonočných jazdách zúčastňoval aj náš sprievodca pán Šołta. S iskrou v oku si zaspomínal, že jeho rodina síce nevlastnila kone, ale zato susedia mu veľmi ochotne ponúkli jedného zo svojich vlastných, pretože účasť na týchto križiackych jazdách bola a je doteraz považovaná za veľkú česť. Trojhodinovú jazdu z Wotrowa do Njebjelčíc (aj s prestávkami) zvládol údajne bez úhony aj napriek tomu, že sa predtým neučil jazdiť na koni. Veľkonočné jazdy sa doteraz konajú medzi vybranými obcami na Hornej Lužici a sú aj v centre pozornosti cestovných kancelárií. Vzhľadom na vek sa pán Šołta už nezúčastňuje veľkonočných jázd, dnes uprednostňuje skôr procesie na sviatok Božieho tela, ktoré si lužicko-srbské osady (aj Njebjelčicy) organizujú spoločné. Na rozdiel od našich krajov na procesiách Božieho tela sa v Lužici zúčastňujú dievčatá – družičky oblečené v miestnych krojoch. Z Njebjelčíc tohto roku vyslali do spoločnej procesie asi dvadsať družičiek.

Osada Baćoń pod ochranou slovanských svätcov.

Centrom Baćońa (Storcha) je kostol Srdca Ježišovho, v ktorom napravo od hlavného oltára nájdeme pôsobivé súsošie sv. Cyrila a Metoda, bližšie k oltáru sochu lužicko-srbského svätca sv. Bena s kaprom, ktorý v ústach zviera kľúč. Všade bolo ešte vidieť pozostatky výzdoby po procesiách na sviatok Božieho tela. V blízkosti Baćońa stojí na jednej z jakubských ciest do Compostely impozantný Miléniový pomník. Ide o súsošie sv. Cyrila a Metoda, ktoré dali v roku 2000 postaviť katolícki Lužickí Srbi s podporou obyvateľov dvojjazyčnej Lužice ako znak svojej vďaky za dar kresťanskej viery. Zároveň tým veľmi pôsobivo vyjadrili svoju spolupatričnosť k Veľkej Morave a slovanstvu vôbec. Svätci stoja akoby na mohutnom oltárnom kameni, ktorý symbolizuje Ježiša Krista ako základ kresťanskej viery. Priestranstvo pred pomníkom je posiate väčšími aj menšími kameňmi, z ktorých vyčnievajú naklonené kríže. Pripomínajú, že mnohí poslovia viery zanechávali podobné kamene a kríže ako znak viery. Jediný pomník sv. Cyrila a Metoda na nemeckej pôde stojí vďaka Spolku sv. Cyrila a Metoda z Budyšína (Towarstwo Cyrila a Metoda). Umelecké stvárnenie uskutočnil akademický maliar Dobroslav Baginski z Lublinu.

Radwor (Radibor)

je stará obec, kde sa okrem novšieho farského kostola nachádza skutočný skvost – malý gotický kostol z roku 1489 (na mieste pôvodného z roku 1270). Vnútro kostolíka skrýva gotické sanktuárium z roku 1519 od lužického sochára Wolffa Hrabischa, ale tiež viacero pôsobivých výtvorov nadaných miestnych umelcov. Naplnení duchovným a prírodným bohatstvom Hornej Lužice môžeme záverom azda úplne oprávnene spolu s Handrijom Zejlerom, autorom národnej hymny Lužických Srbov Rjana Łužica, konštatovať:

Rjana Łužica, sprawna, přećelna, Krásna Lužica, poctivá, priateľská,

... mojich zbóžnych sonow raj, ... raj mojich šťastných snov,

swjate su mi twoje hona! posvätné sú mi tvoje nivy!

Autorka je členka SPL ze Slovenska, žurnalistka a překladatelka, a společně s dalšími členy SPL se 21. 6. 2014 zúčastnila výletu do Lužice pořádaného Maticí českou.

Česko-lužický věstník, 7-8/2014, str. 57-60