České národní listy

K a K štúdio ostáva verné svojej povesti a opäť prináša tému, ktorej sa nevenuje žiadne iné médium, ani zo skupiny médií hlavného prúdu, ani z alternatívnych médií. Táto téma je žalostne opomínaná aj (pseudo)národnými politickými subjektmi alebo organizáciami, ktoré medzi svoje ciele zaraďujú posilnenie slovenského vlastenectva (až na drobné výnimky, tieto subjekty však často daný problém riešia s nedostatočnou razanciou). Nasledujúci článok je prvým článkom po dlhoročnej vynútenej, aj keď nechcenej pauze tohto blogu, spôsobenej problémami rôzneho druhu. Jedným z dôvodov dlhej prestávky blogu je  stupňujúci sa perfekcionizmus autora, ktorý sa prejavuje tým, že každá téma je rozobratá do najmenších detailov, z čoho vyplýva dlhý interval vznikania (približne 10 – 15 hodín na jeden článok) a veľký rozsah jednotlivých článkov. Treba len dúfať, že tento perfekcionistický prístup posunie blog ešte na vyššiu úroveň.  Tento článok pojednáva o maďarizácii Slovenska, ktorú si nikto nevšíma…

Skrytá maďarizácia Slovenska pokračuje! Najprv pribudli tabule označujúce železničné stanice maďarským názvom a neskôr sme sa dočkali („hurá, hurá“) tabúľ s názvami obcí v jazyku národnostnej menšiny, ktoré budú po novom rovnako veľké, ako tie v slovenčine.  Po tomto kroku sa dá predpokladať, že o pár rokov dosiahneme ďalší progres a tabuľa s maďarským nápisom bude na prvom mieste, väčším písmom a pod ňou bude na malej tabuľke malými písmenami napísaný slovenský názov. Neskôr slovenský názov úplne zmizne a nahradí ho maďarská štátna vlajočka. Slováci však namiesto toho aby protestovali proti novým maďarským tabuliam, s nápadom nacionalistického maďarského ministra Dopravy a výstavby SR, ktorého myslenie zjavne zamrzlo v Uhorsku, súhlasia a schvaľujú ho. Ide totiž vraj o prejav úcty a tolerancie k národnostnej menšine, ktorú treba všemožne podporovať. Čo na tom, že Maďari slovenskú národnostnú menšinu v Maďarsku podporovali tak veľmi a vrúcne, až úplne zanikla. Takže keď Maďari v Maďarsku úplne asimilovali tamojšiu slovenskú menšinu, Slovensko neprotestovalo, nepovedalo k tomu ani pol slova. Pretože veď sa predsa nepatrí miešať sa do záležitosti cudzieho štátu a blablabla, podobné diplomatické a protislovenské frázičky. A maďarská menšina na Slovensku ktorá má najväčšie právomoci zo všetkých národnostných menšín v rámci národnostných menšín v krajinách celého sveta, namiesto toho, aby ďakovala, hundre, že je tu utláčaná, týraná, asimilovaná, že Maďari sa na Slovensku boja aj vyjsť von, aby ich xenofóbni Slováci slovne nenapadli.

Vývoj smerom k „európskym štandardom“

Áno niekde v iných štátoch majú označenie názvu obce v jazyku národnostnej menšiny uvedený rovnako veľkým písmom ako označenie obce v jazyku štátotvorného národa. Ako napríklad v takom Nemecku. Napríklad názov obce Bautzen (slovensky: Budyšín) je na vstupnej tabuli a tabuli označujúcej koniec obce uvedený najprv v nemčine: Bautzen a potom rovnakým písmom v jazyku národnostnej menšiny: Budyšin, v tomto prípade v jazyku Lužických Srbov, v lužickej srbčine. Lenže v tomto nemeckom príklade ide o podvod a ilúziu nadštandardných práv národnostných menšín v Nemecku. Nemci svoje menšiny vo väčšine prípadov tiež úspešne asimilovali. A ako teda zabezpečiť, aby sa o tom svet nedozvedel a aby sme vyzerali ako najväčší ochrancovia národnostných menšín? Ahaa, budeme uvádzať názvy obce aj v jazyku národnostných menšín, a to rovnakým písmom ako v štátnom nemeckom jazyku. Svet si potom povie: Hmmm tí Nemčúri sa príkladne starajú o tých Lužických Srbov, veď ešte aj názov obce vo svojom jazyku, majú napísaný rovnako veľkým písmom ako názov obce v nemčine. Tak to teda hej, treba Merkelovej udeliť zlatý odznak ochrancu Lužických Srbov.“ Pritom to nie je nič iné, ako len hra na ochranu práv národnostných menšín. Je to ilúzia, presný opak reality. Nemci totiž v skutočnosti väčšinu Lužických Srbov dávno asimilovali. V Nemecku ich ostalo už len cca 50 000, pričom lužickú srbčinu už neovláda takmer nikto. (ZDROJE: Oficiálny odhad počtu Lužických Srbov,

Dvojjazyčná tabuľa označujúca začiatok obce Budyšín)  Ide presne o rovnaký prípad ako pri Slovákoch v Maďarsku. Maďari pred svetom ukazujú akí sú ochrancovia tam žijúcej slovenskej národnostnej menšiny, ich premiér sa ukazuje na slovenských podujatiach v Maďarsku, usmieva sa, hovorí o tom, ako mu záleží na Slovákoch žijúcich v Maďarsku. A takto úspešne vytvára obraz Maďarska ako šľachetného ochrancu slovenskej národnostnej menšiny. V realite sú však už Slováci (v národnom význame) vyhubení. Z pôvodných 500 000 ich ostalo 15 000. Z toho po slovensky už nevie skoro nikto. (ZDROJE: Conférence de la paix 1919-1920. Recueil des actes de la conférence. Partie IV., Maďarský centrálny štatistický úrad – Etnické menšiny v Maďarsku)

Keď sú teda v nejakej krajine nápisy na tabuliach označujúcich začiatok a koniec obce v jazyku národnostnej menšiny uvedené rovnako veľkým písmom ako nápisy vymedzujúce územie obce uvedené v štátnom jazyku, je to znak toho, že daná národnostná menšina už bola z 99 % asimilovaná a jediné čo po nej ostalo sú tie spomínané nápisy, ktorým už v súčasnosti ani bývalí príslušníci (dnes takmer úplne asimilovanej) národnostnej menšiny nerozumejú (smutný paradox) a ktoré slúžia ako veľké svietiace propagandistické bilbordy, ktoré chcú všetky oči sveta, presvedčiť o klamstve, že daný štátotvorný národ je nasledovaniahodný hrdý ochranca národnostných menšín, ktorým zabezpečuje nadštandardné práva. Hmm a v skutočnosti namiesto ochrany národnostných menšín chráni už len tie tabule s názvami obcí v jazyku národnostných menšín… Takže týmto Mosťácko-hídovsko-Érsekovským, plazivo maďarizačným krokom, keď nápisy na tabuliach označujúcich začiatok a koniec obcí budú v jazyku národnostnej menšiny uvedené rovnako veľkým písmom ako názvy obcí v slovenčine, týmto nám chcú Maďari odkázať, aby sme začali s ich brutálnou asimiláciou?…

Pokračování

Přišlo e-mailem

Javinoslav Kocel