Čo pre nás znamená Dr. Edvard Beneš, JUDr. Katarina Zavacká, CSc.
Čo pre nás znamená Dr. Edvard Beneš
JUDr. Katarina Zavacká, CSc.
Na rozdiel od svojich konkurentov v rakúsko-uhorskej diplomacii nepatril k tým, ktorí svoje politické a diplomatické postavenie dedili šfachtickým rodom. Napriek tomu, že v zahraničnej politike bol nováčikom a navyše veľmi mladým - na začiatku 1. svetovej vojny roku 1914 mal len 30 rokov, zohral veľmi významnú úlohu na mierovej konferencii, ktorá začala v januári 1919 vo Versailles.
Uznanie československej vlády dohodovými mocnosťami a diplomatické uznanie Československa ešte pred koncom vojny bol o do značnej rniery práve zásluhou E. Beneša. Na rokovaní vo Versailles v novembri 1918 zastupoval Československo - štát, ktorý z hľadiska medzinárodného práva už existoval a E. Beneš mohol podpísať podmienky mieru ako zástupca víťazného štátu s porazeným štátom Rakúskom. V prípade Čiech a Moravy sa československá delegácia mohla dovolávať historického štátneho práva s odkazom na České kráfovstvo. No najvačším úspechom E. Beneša bolo spojenecké uznanie pripojenia územia Slovenska, navyše na základe prirodzených hraníc tokov riek, pretože dovtedy nikdy svoje hranice s Maďarskom vymedzené nemalo. Mierová zmluva s Maďarskom uzatvorená medzi víťaznými mocnosťami a ich spojencami a Maďarskom zo dňa 4. júna 1920, tzv. Trianon, bola v prvom rade jeho dielom. K významným zahraničnopolitickým úspechom patrili i jeho diplomatické aktivity vo veci zrušenia platnosti pragmatickej sankcie v Maďarsku v roku 1921, ktorá dovtedy zaručovala nástupnícke práva Habsburgov na rakúsky a uhorský trón (aj český), čo mu maďarské aristokratické elity nikdy nezabudli.
Ďalším, komu bol E. Beneš priam osobným nepriateľom č. 1 bol Adolf Hitler, ktorý v nemeckej zahraničnej politike dlhodobo narážal na výsledky Benešovho úsilia v Malej Dohode o politiku kolektívnej bezpečnosti v Európe. Na domácej pode práve československá menšinová politika, ktorá vychádzala menšinám v ústrety v rámci demokratického politického systému, brala z rúk zbrane revizionistom z nemeckej a maďarskej strany, ktorí na medzinárodných fórach potom ťažko mohli operovať "národnostným útlakom". Závisť a nenávisť, s ktorýrni sa E. Beneš počas svojho aktívneho politického života stretal i na pode československého štátu v prostredí etnicky českej či slovenskej politickej opozície, mávali tiež pričasto koreň v odpore k demokracii.
Československo vzniklo v Európe rozvrátenej vojnou. Primárnou atmosférou bol hlad a chlad, nedostatok ubytovacích možností, choroby, návrat vojakov s fyzickými zraneniami a psychickými traumarni ná sledkom bojov na frontoch. Z dnešného pohradu je až zázrak, do akej velkej miery sa pri začleňovaní vojenských navrátilcov z rakúsko-uhorskej armády z frontov do nového československého štátu podarilo predísť nepríjemným stretom stými, ktorí sa vracali z bojov už ako víťazní československí vojaci. Podobne významnou súčasťou demokratizačného procesu, na ktorú by sa nemalo zabúdať, bolo aktívne vytesňovanie silných protižidovských nálad, predovšetkým na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. To, že stabilizujúci sa štát dokázal brániť pogromom a chrániťaj tých svojich občanov, ktorí sa cítili byť uhorskými a nechceli sa zmieriťs novou situáciou, je doteraz nedocenenou skutočnosťou. Ani Maďari, ktorí na Slovensku ostali po jeho odčlenení z uhorského štátu, neboli prenasledovaní a postupne sa s novou situáciou vyrovnávali. Veď tí, ktorí odišli do Maďarska, sa až do roku 1945 nedočkali ani všeobecného volebného práva, o iných občianskych právach ani nehovoriac.
28. október sa v priebehu rokov stal pre nás symbolom, ktorého význam trvá. Vykladať ho však ako obnovu českého štátu, čo sa v českom prostredí dnes často deje, je len polopravdou, ktorá tento význam ani zďaleka nevystihuje. Práve tá druhá, opomínaná časť pravdy - odtrhnutie územia Slovenska od Uhorského krárovstva a jeho pripojenie k historickým zemiam, bola ťažšia.
Čo sa týka Slovákov, vznik československého štátu, ašpirujúceho na demokratický režim, ich vzhľadom na stav politickej kultúry v Uhorsku zastihol úplne politicky ale i občiansky nepripravených. Zrejmé to bolo aj predstaviteľom nastupujúcich slovenských elít. Benešov rovesník, absolvent brenskej techniky ing. Štefan Janšák, ktorý sa ako tridsiatnik tiež podieľal na rokovaniach o stanovovaní definitívnej slovensko-maďarskej hranice, dlho vyčítal starým slovenským "národovcom", ktorí mentálne uviazli v duchu uhorskej panskej politiky, že sa "nestarali o politickú výchovu ani ľudu, ani mladých adeptov politiky". Túto výčitku vzťahoval aj na politické vedenie Slovákov v Budapešti, kde stál na čele Milan Hodža. A pokračoval: "Na celom Slovensku boli pred prvou svetovou vojnou hádam len traja-čtyria ľudia, ktorí študovali politiku a štátovedu i teoreticky a vedeli vóbec, čo je politika. Ostatní zberali celkom sporadicky politické vedomosti z náhodných novinárskych článkov. Osud slovenskej politiky bol nad pomyslenie trudný. Tí traja či štyria naši politici so širším rozhradom držali svoje vedomosti len pre seba ako nejaké výrobné tajomstvo. Komunáľna, vnútomá, zahraničná a svetová politika, tieto pojmy zneli nám mladým v ušiach ako magické formulky bez toho, že by sme boli vedeli, najma z hradiska slovenského, čo sa za nimi skrýva."
Vina za provinčnosť však nepadala len na slovenských politikov. Uhorské zákonodarstvo totiž nedovoľovalo predovšetkým národnostným menšinám politicky pracovať medzi ľuďmi mimo predvolebného času. Preto boli pre Slovákov také doľežité napríklad luhačovické stretnutia a porady, kde sa stretávali Slováci slobodne nielen s Čechmi ale i s ďalšími Slovákmi, keď že tu neboli pod policajným dozorom a nehrozilo im zatknutie zo strany uhorskej vládnej moci. Tieto stretnutia považovala uhorská vláda dokonca za také nebezpečné, že protestovala u rakúskej vlády s námietkou, že stretnutia medzi občanmi rakúskej časti monarchie a uhorskej častí porušujú medzinárodné právo.
Existenciu Slovenska v spoľočnom štáte s Čechmi zhodnotil Janšák nasľedovne: "Význam prevratu roku 1918 sa ináč nedá pochopiť, iba keď jeho výsledky zobrazíme na pozadí organizácie a mechanizmu bývalého uhorského štátu. Len z porovnania pomerov, v akých žili Slováci pred rokom 1918 a do akých sa dostali po ňom, možno si utvoriť reálnu predstavu o dosahu politických slobód, ktorých sa stalo Slovensko účastné v novej republike."
Posuňme sa však o dve dekády ďalej. Veľkú úlohu zohral Edvard Beneš v čase Mníchovskej zmluvy a následne v realízácii cieľa uznania jej neplatnosti od samého počiatku, teda aj neplatnosti Viedenskej arbitráže, ktorou Slovensko stratilo južné územia. O prvej z dohod, mníchovskej, sa viedli a vedú stále, aj medzi historikmi, spory o postoji E. Beneša k vojenskej obrane štátu. Poznajúc situáciu v medzinárodnej politike vedel, že Velká Británia a Francúzsko nepojdu do vojny s Nemeckom za záchranu Československa. Nielen preto, že chýbala medzinárodná zmluva takéhoto charakteru, ale najma preto, že určujúce osobnosti zahraničnej politiky vtedajšej politickej reprezentácie týchto štátov, predovšetkým Veľkej Británie, boli na strane appeasementu, a teda ich ciele a úsilie smerovalo k dohode s nacistickým Nemeckom. Za pravdu mu dal vpád nemeckej armády do Poľska 1. septembra 1939, a postoj Francúzska a Veľkej Británie pri ich vstupe do vojny s Nemeckom. So skúsenosťou z prvého odboj a správne odhadol, že o ďalšom osude Československa sa znovu bude rozhodovať kombináciou diplomatickej ofenzívy u spojencova aktívnou vojenskou účasťou čs. jednotiek v zahraničí. To všetko bolo treba "len" uskutočniť - a Benešovi sa to opať podarilo - napriek obmedzeniam v podobe pomeru síl medzi Západom a Ruskom, osobným animozitám medzi spolupracovníkmi, často zúfalým finančným možnostiam, aj vzhradom na postupujúci vek a zhoršujúci sa zdravotný stav.
"Možno práve v tento deň a pri tejto príležitosti by malo nahlas zaznieť, že napriek dobovej propagande, ktorej ozveny dodnes počuť medzi novinármi aj politikmi, Československá myšlienka bola na Slovensku aj po marci 1939 veľmi silná. Asi niet lepšieho dokazu, než časté a stále sa sprísňujúce tresty vojnového slovenského štátu voči vlastným občanom Slovákom, za reči a činy "protištátne", teda v prospech Československa. Už na jar 1939 stíhala polícia autorov letákov, určených vojakom a študentom, s príznačným nadpisom Sloboda! a Ludské pijavice. Ďalší autor bol stíhaný za prepis a rozširovanie prejavu dr. E. Beneša z 30. marca 1939. Po vypuknutí vojny celé siete domácich napomáhali utečencom z Protektorátu prekračovať hranice, aby sa mohli na francúzskych zastupiterských úradoch hlásiť do československých légií.
Okrem organizovaného odporu súdne spisy svedčia i o verejných náladách jednotlivcov, ktorých stíhali za prejav politických názorov v tej najroznorodejšej forme. Napríklad: citujem, "obžalovaný si v hostinci 12. augusta 1940 rozopol kabát a ukázal na košeli vyšité srdce so zástavami vo farbách Československej republiky na oboch stranách, pričom povedal, že on bol silný republikán, a od toho neustúpi, že pre tú košeľu bol žandármi stíhaný, že Československá republika ešte musí prísť, a že vojnu vyhrá Rusko a Amerika". lného stíhali za to, že vyhlásil v októbri 1941 na krstinách, že "dotiaľ bole dobre, kým Židia boli v obchode a Česi v úradoch." Ako hanobenie republiky boli vyhodnotené slová odsúdenej ženy zo septembra 1941 - "Počkajte, však prídu Česi, beda Vám, za Čechov ste sa aspoň chleba nažrali, ale teraz za Slovenska ani toho nemáte!" V septembri 1943 bol rovnako za hanobenie republiky postavený pred slovenský súd roľník Pavol Bača za slová "ja mám deti a tu ma zavrú, počkajte, Vás fras všetkých ulapí, vy sa všetci poserete i s tou vašou slovenskou vládou a republikou."
Vojnový Slovenský štát nezneužíval na postihovanie nesúhlasiacich len súdy. Už od marca 1939 si vytvoril možnosť posielať svojich odporcov rovno a bez súdu do koncentračného tábora v llave. Do samotiek, na nútené práce, na neobmedzený čas. A stačila na to voľa ministra vnútra. Práve takto sa tam dostali za protištátnu činnosť napríklad aj prof. katolíckeho náboženstva Dr. Ferdinand Zalešák a školský zamestnanec Habán, ktori mali byť zodpovední za to, že na gymnáziu v Zlatých Moravciach v decembri 1941 hodili do záchodovej misy bustu A. Hlinku. Začiatkom januára 1942 sa tam od nich podobnej pocty dočkala busta J. Tisa s nápisom "To je on, čo nás zapredal Nemcom." Bratia Svrčkovci zo Šarfie, okres Modra sa dostali do koncentráku v llave za to, že jeden z nich nahlas povedal "Nech žije Hodža, nech žije Československá republika, nech žije Beneš" a druhý bol podľa miestneho veliteľstva Hlinkovej gardy jednoducho "politicky nespoľahlivý" a "orientovaný ešte dodnes Hodžovsko-Benešovským demokratizmom".
Osoby stíhané za pozitívne názory alebo činy v prospech exilového Československa pochádzali z najroznejších sociálnych vrstiev aj konfesionálnych skupín. V auguste 1940 tak vylúčili siedmich septimánov z františkánskeho Rehorného gymnázia v Malackách - ktorí odišli za hranice s cieľom vstúpiť do čs. armády. Ešte do vypuknutia slovenského národného povstania, ktorého velenie vyhlásilo oslobodené územie automaticky za územie slobodného Československa, si svoj kladný vzťah k Československej republike odsedelo vo vazeniach a koncentráku niekolko tisíc Slovákovo
Nakoniec, pozitívny a trvalý vzťah Slovákov k spoločnej republikc, na budovaní ktorej sa E. Beneš zásadným sposobom podieľal, sa ukázal aj v roku 1968, keď Husákovi separatistickí komunisti odmietli návrh usporiadať referendum o vytvorení federácie, vediac, že práve na Slovensku by im tento návrh neprešiel. A pre toto isté sa nemohlo na Slovensku uskutočniť referendum ani v roku 1992. Paradoxne tak dedičstvo ideálu spoločnej a demokratickej republiky výrazne ovplyvnilo aj zánik tohto štátu. Nie preto, že sme sa "vzájomne nebili" na základe etnického kfúča - veď deliaca línia pro/a proti československá nebola etnická. Ale preto, že československí občania v roku 1992 si absolútne nedokázali predstaviť, že by v ich štáte, ktorý sa tvári ako demokratický, mohli politici rozhodovať protiústavne a ostať bez trestu ešte po dvadsiatich rokoch. Dnes si to už predstaviť vieme a ovocie tohto politického marazmu, kde sa občan ťažko domáha práva a neplatí úcta k ústave, žneme v oboch nástupníckych republikách.
(Bulletin Společnosti E. Beneše, únor 2013, str. 25-31)
