Ako môže vypuknúť jadrová vojna?

Bratislava 1. júla 2023 (HSP/Facebook/Foto: Facebook)

 Ukrajina a Rusko majú svoje jadrové doktríny. Tie sú pritom veľmi odlišné. O tom ako môže vypuknúť jadrová vojna píše exminister školstva Juraj Draxler vo svojom najnovšom príspevku. Prinášame vám ho v plnom znení

Na snímke Juraj Draxler

“Vojna na Ukrajine je aj konfliktom dvoch jadrových veľmocí: Ruska a USA (prostredníctvom ukrajinskej vlády). Obe krajiny majú svoje jadrové doktríny. Tie sú pritom veľmi odlišné:

Ruská jadrová doktrína je od roku 2020 verejná. Použitie jadrových zbraní pripúšťa len v prípade jadrového útoku na Rusko, útoku na ruské zariadenia systému jadrového odstrašovania alebo pri životnom ohrození Ruska (teda jeho existencie).

Americká jadrová doktrína je tajná. Napriek tomu o nej vieme dosť. Jednak tento dokument vo vtedajšej podobe pred rokmi unikol na verejnosť. Jednak sa o ňom politici a vojaci vyjadrujú dosť na to, aby zhruba bol jasný jeho obsah.

A ten je, že Američania si vyhradzujú právo použiť jadrové zbrane v oveľa širšom množstve situácií ako Rusi, vrátane jednoduchého získania prevahy na niektorom bojisku. Inými slovami, ak by napríklad vypukla letecká a námorná bitka v Čiernom a Stredozemnom mori medzi Rusmi a Američanmi, americká jadrová doktrína umožňuje, aby Američania napríklad zoskupenie ruských plavidiel odstrelili taktickou jadrovou zbraňou, ruská podobnú akciu z ich strany vylučuje. Jediné významnejšie obmedzenia zaviedla Obamova vláda, keď sa doktrína doplnila o záväzok nepoužiť jadrové zbrane proti nejadrovej krajine, s výnimkou Iránu.

Kontrola jadrových zbraní sa desaťročiami významne zlepšila. V 60. rokoch sa zaviedli kódové zámky, čím sa zbrane dostali mimo kontroly generálov – zvlášť v USA si tým veľa ľudí oddýchlo, pretože ich šéfstvo vzdušných síl bývalo notoricky bojové, a neprekážala mu ani myšlienka preventívnych jadrových útokov.

Druhým významným prvkom kontroly sú satelity. Tým, že sú dnes veľmi presné a pokrývajú všetky lokality s jadrovými zbraňami, sa výrazne znížilo riziko chyby pri posudzovaní toho, čo práve robí protivník (ako sa stalo v slávnom incidente pred 40 rokmi, keď sovietske systémy v jeden okamih hlásili, že Američania zrejme začali jadrový útok). Ani satelity ale nie sú dokonalé – nevidia cez mraky. Celkovo stále nie je nepredstaviteľné, že sa veľmoci dostanú do nejakého druhu jadrovej konfrontácie. Táto možnosť je extrémne nízka, ale nedá sa úplne vylúčiť.

V zásade sú dve možnosti:

1. Nekontrolovaná eskalácia. Povedzme napríklad, že Rusko bude mať na bojisku také straty, že sa pokúsi situáciu zachrániť použitím taktických jadrových zbraní (napriek svojej doterajšej doktríne, alebo ju pred útokom zmení). Alebo použijú niečo iné vysoko zničujúce, napríklad raketový útok na väčšinu vládnych budov v Kyjeve. Povedzme, že Ukrajinci odpovedia raketovým útokom na Moskvu. A Rusi útok vyhodnotia ako pokus o dekapitačný úder (úder s cieľom zničiť veliteľskú štruktúru protivníka), potenciálne podporovaný Američanmi. A odpovedia ohraničeným alebo dokonca masívnym jadrovým úderom.

2. Zlyhanie techniky. Od 90. rokoch sa špekuluje o tom, že Rusko údajne má systém automatickej odvety (s názvom Perimetr). Jeho existencia je sporná, napriek tomu, že ju v rôznych podobách potvrdzovali aj bývalí ruskí velitelia. Ale je možná.

V najtypickejšej predstave má systém takúto podobu: v prípade vysokej pravdepodobnosti smrtiaceho útoku na Rusko velenie krajiny uvedie systém do činnosti. V prípade, že do určitého časového bodu (napr. 30 minút) nepríde príkaz na zrušenie útoku, plus, že senzory systému potvrdia, že zrejme došlo k jadrovému útoku na krajinu, ten spustí protiúder. Vyletia rakety s plochou dráhou letu so zabudovanými komunikačnými systémami. Pri prelete nad krajinou tieto vysielajú signály jadrovým silám, ktoré sa otvoria. Rakety vyletia na New York, Washington, Chicago…

Systém, ak existuje, znižuje riziko ľudskej chyby. Ak sedím v Kremli a prichádzajú správy, že USA pravdepodobne začínajú jadrový útok, mám extrémne málo času na rozhodnutie a pravdepodobne nie dosť informácií (je útok len lokálny či plošný?, a naozaj začal?). Stlačiť gombík? Ľahko môže dôjsť k skratovitej reakcii. Automatický systém to vylučuje, pretože vytvára viac rozhodovacieho času: ja stlačím gombík a už nemusím byť v strese, či som dobre rozhodol. Ak ma o pár minút zničí americká jadrová raketa, systém má aj po masívnom údere dosť rakiet, aby zničil pre zmenu druhú stranu. A ak k žiadnemu úderu nedošlo, proste sa povel na automatickú odvetu zruší (navyše, systém útok ani nespustí, ak budú chýbať ďalšie faktory). Ale čo ak nejaká časť systémov (či už v rámci akcie Perimetr alebo inak) v zisťovaní informácií alebo ich vyhodnocovaní zlyhá? Čo ak niekde zlyhá nejaký iný technický prvok, alebo v katastrofálnej zhode náhod niekoľko naraz?

Obe možnosti sú extrémne, extrémne málo pravdepodobné. Obe krajiny si prirodzene dávajú pozor, aby sa nedostali do sebevražednej konfrontácie. Ale napätie, pocit ohrozenia, vytváranie situácií, ktoré skracujú reakčný čas (na rozhodovanie aj napravenie chýb) – to všetko riziko niečoho veľmi zlého značne zvyšuje.

V súčasnosti o použití jadrových zbraní čoraz viac hovoria rôzni ľudia na ruskej strane, hoci nie Kremeľ, ktorý stále podčiarkuje existujúcu jadrovú doktrínu.

Niekedy je to búrka v pohári vody: tento týždeň napríklad tu na Slovensku vzbudila pozornosť obskurná úvaha jedného ruského profesora (zverejnil ju portál Nové slovo), ktorý sa zamýšľa, či nemeniť jadrovú doktrínu krajiny tak, aby sa zrýchlila možnosť eskalácie napätia – s cieľom v skutočnosti konfrontačné situácie pod touto hrozbou rýchlejšie vyriešiť (v zásade sa prihovára za to, aby Rusko malo rovnakú jadrovú doktrínu ako USA, pričom pán, v dôchodkovom veku, ešte niekde hodí poznámku o Všemohúcom).

Daný profesor nepatrí medzi naozaj dôležitých ľudí v Rusku (dlhé roky je členom akademického poradného zboru ministerstva zahraničia, fakticky diskusného klubu, to je tak najbližšie čo sa dostal k reálnym rozhodovacím štruktúram), ale, samozrejme, ľudia ako Ivan Mikloš z neho hneď urobili div nie Putinovho poradcu. Napriek tomu nie je dnešná situácia vôbec potešujúca. Pričom, pripomeňme si, celá vojna vypukla ako predjadrový konflikt.

Rusko totiž malo pre inváziu tri dôvody:

– ochranu obyvateľstva na Donbase

– stratu Ukrajiny ako politicky a kultúrne priateľského národa

– vojenskú hrozbu pre Rusko zo strany nepriateľskej Ukrajiny

Prvé dva dôvody nechajme tak, ale ten posledný musí zvažovať aj tvrdý nepriateľ Ruska, ak myslí racionálne. Rusi sa obávali práve situácií, keď sa Ukrajina použije ako základňa pre vojenské akcie proti ruskému územia (a dnešok im dáva za pravdu, za určitých okolností je z územia Ukrajiny možné pomerne ľahko ohroziť aj ciele hlboko na území Ruska, napríklad dronmi).

Taktiež argumentovali, že strategický protivník (USA), získa obrovskú prevahu: rádiolokátormi bude môcť z Ukrajiny veľmi efektívne kontrolovať územie Ruska, oveľa lepšie, ako satelitmi, zvýši sa tiež riziko efektívneho dekapitačného úderu (čiastočného či plného) a podobne.

Invázia tieto problémy Rusku nevyriešila, keďže zatiaľ neprebieha najlepšie, naopak, Rusko je tlačené do kúta a nervóznie. Aj preto to rozmiestnenie taktických jadrových zbraní v Bielorusku, u Lukašenka, čo bolo ešte donedávna úplne nepredstaviteľné. A preto to čoraz častejšie spomínanie jadrových zbraní. Tie sú, ešte raz, normálne pod obrovskou kontrolou. Ale pokiaľ konflikt pokračuje, a pokiaľ trvá možnosť nečakanej eskalácie na bojisku, ľudstvo má dôvod byť riadne nervózne.”